Džez bol ako divoký vietor, ktorý sa prehnal americkými ulicami – slobodný, nepolapiteľný, plný rytmu. Zrodil sa v tvorivom svete černošských umelcov a hoci si razil vlastnú cestu, v jeho tónoch bije aj srdce európskej hudobnej tradície.
Černošskí hudobníci, ktorí sa pohybovali aj v kluboch bielych a stretávali sa tiež s európskou hudobnou klasikou, nevedomky prepájali dva svety. Džez nebol len revolúciou v hudbe – bol dialógom, v ktorom sa americká sloboda stretla s európskou eleganciou. Bol mostom cez oceán, kde na jednej strane stála prísna forma a harmónia a na druhej slobodná improvizácia a rytmická vitalita. Jeden z otcov džezu, Jelly Roll Morton, sa vyjadril v zmysle, že hoci džez čerpá aj z latinsko-karibských rytmických prvkov nesie v sebe aj kus klasiky. Džez samotný bol jedným z predchodcov dnešných moderných hudobných štýlov.
V 19. storočí bola klasická hudba v Amerike vítaným hosťom, privezeným európskymi emigrantmi. Koncerty v New Yorku, Bostone či Philadelphii, cirkevné zbory a operné domy, konzervatóriá síce pulzovali životom, no chýbalo im systematické kultivovanie, aké poznala Európa s jej hudobnými akadémiami a dvormi. Americký hudobný svet bol divokejší, pestrejší, neustále sa inovoval. V priebehu 19. storočia sa rodili autentické formy ako work songs, blues, spirituals či ragtime, ktoré čerpali z afrických rytmov a amerického folklóru.
Keď v 20. rokoch 20. storočia prišli na scénu legendy ako Louis Armstrong a Duke Ellington, pretavili tieto korene do počiatkov moderného džezu. Od Armstrongovej improvizačnej slobody po Ellingtonovu orchestrálnu eleganciu – ktorá rozkvitala najmä v 30 rokoch – sa džez začal meniť na celonárodný a neskôr svetový fenomén. V 30. a 40. rokoch swingové big bands roztancovali tanečné sály naprieč Amerikou, rebelantský bebop v 40. rokoch zrýchlil tempo a v 50. až 70. rokoch sa Miles Davis stal najodvážnejším objavovateľom džezu.
Dnes má už deduško džez za sebou bohatú históriu, no jeho srdce tepe stále mladým rytmom. Z pôvodných improvizácií sa rozrástol do množstva vetiev – od už spomínaného energického bebopu a uvoľneného cool džezu, cez hard bop, vitálny latin džez a odvážny free džez, až po modernejšie smery fusion, kde sa mieša s rockom, funkom a elektronikou. V posledných desaťročiach pribudli aj jemný smooth jazz, tanečný acid jazz, experimentálny nu-jazz či štýlový jazz rap, ktorý spája improvizáciu s hip-hopovou poetikou.
Dnešní džezoví umelci nepoznajú hranice – slobodne sa pohybujú medzi žánrami, pridávajú osobné príbehy, spoločenské témy a udržujú v speve prirodzene konverzačný tón. Ten zdedili po legendách ako Ella Fitzgerald či Billie Holiday, ktoré ho povýšili na umenie, u nich zároveň postavenom na skvelej improvizácii. Z moderných mien zaujme Norah Jones so svojím zamatovým hlasom, Kurt Elling s poéziou a slovnými hrami či Diana Krall, ktorá si stále udržiava noblesu veľkých štandardov.
O džeze by sa dali napísať celé strany a stále by to nestačilo. Osobne mi džez pripadá ako množstvo chodbičiek, ktoré potulkami zavedú k najrozmanitejším lahodným tónom, v ktorých stratiť sa znamená objaviť niečo nové.
A keď na jeseň padá lístie a večery sa predĺžili, džez svojou nostalgiou spríjemňuje chvíle nielen pri šálke horúceho čaju, káve v kaviarňach, či kluboch po celom svete. Svojou hrejivou intímnosťou vie byť príjemným spoločníkom aj v pohodlí domova.
Slávka
Odporúčané na počúvanie:
