(Eskimácky folklór, mýtická rozprávka zapísaná v roku 1960, preložená podľa originálu Человек-невидимка.)
Muž z Napakutaka lovil v kajaku okolo útesu. Ako tak sedí, vidí kanoe ako ťahá ulovenú dravú veľrybu. Priblížil sa bližšie a snažil sa, aby si ho lovci všimli. No čím viac sa snaží, tým viac akoby ho nikto nevidel. Premýšľa: ,,Kdeže toto kanoe asi zakotví? Pôjdem za ním a hádam ma uvidia.“
Plával svojim kajakom za kanoe až ku brehu, pozerá – osada neznáma, zem nepoznaná, cudzia. Vyšiel na breh, priviazal kajak a vidí – k brehu kráčajú akýsi ľudia, ktorých nikdy nevidel. Títo ľudia začali rezať veľrybu a porciovať mäso. Muž sa na nich pozerá, pozorne ich skúma. Chodí okolo nich, vráža do nich lakťami, no nikto si ho nevšíma.
Tu žena s dieťaťom na rukách zavolala na svojho manžel: ,,Odrež svojej dcére veľrybiu kožu!“
Odrezal človek pre dcéru tie najlepšie kúsky a hodil ich k nohám ženy. Keď ich chcela zdvihnúť, muž sa k nej priblížil a pristúpil ich nohami.
Žena stratila jedlo, obzerá sa okolo seba, nemôže ho nájsť. Odvrátila sa od muža. Muž zdvihol kúsky kože a položil ich žene na chrbát. Čo je to za čudo? Kúsky kože zmizli a vstrebali sa do ženského tela. Žena začala kričať a sťažovať sa, že ju niečo silno bodá na chrbte. Pribehol jej manžel, položil ju na sane a rýchlo tiahol k domu. Muž po stopách kráča za nimi. Ale cestou stretá inú ženu, ktorá ťahá sane, doplna naložené veľrybím tukom. Muž ju dohoní, sadne na sane. Žena zastaví, prekvapene sa obzrie: ,,Prečo moje sane takto oťaželi? Zdá sa mi, že od únavy nemám žiadnych síl.“ A tak si žena sadla, aby si trochu oddýchla. Vyskočil muž zo saní a pobral sa ďalej. Prišiel k jarange, pozrie cez okno, tam vo vnútri iná žena varí veľrybie mäso. Muž sa prihovorí: ,,Ej, žena, daj mi trochu uvareného mäsa, veľmi som vyhladol.“
Obzrie sa žena k neznámemu hlasu, no nikoho nevidí a vykríkne: ,,Ach, čože mi to zvoní v ušiach? Niekto pýta mäso a nikoho tu niet?“
Muž hovorí: ,,Teraz ťa ešte viac prekvapím!“
Zobral mäso a vložil si ho do úst. Žena vidí, ako sa mäso zdvíha zo stola a stráca sa vo vzduchu. Znova vykríkne: ,,Oj, beda mi, moje mäso kdesi uletelo a stratilo sa! Oj, namojdušu umieram!“
Zobral si muž všetko mäso, vyšiel zo zemľanky, dojedol a pobral sa k ďalším príbytkom. Pri jednej zemľanke si sadol ku dverám. K zemľanke kráčajú dve dievčatá a nesú v rukách veľrybie mäso. Priblížili sa k dverám, chcú vojsť dnu, ale čože je to za čudo? Dvere sú široké, ale prejsť nemôžu.
,,Prečo sa naše dvere také tesné?“, pýta sa jedna druhej.
Chodí muž pomedzi ľudí, stane k jednému, stane k druhému, no nikto ho nevidí. Až teraz pochopil, že je neviditeľný. Podišiel k ďalšej zemľanke, kde žila chorá žena a počúva jej stony. Vo vnútri bijú na bubon šamani, no nič urobiť nemôžu, aby jej pomohli. Niekto vo vnútri hovorí: ,,Teraz ho zavolajte a povedzte mu, že mu dám všetko, čo si bude želať, ak moju ženu vylieči!“
Prešiel človek pomimo muža, ktorý stál pri zemľanke, nič mu nepovedal, čo znamená, že ho nevidel. Čoskoro kráča k zemľanke cudzí človek, po ktorého poslal muž chorej ženy. Priblížil sa k neviditeľnému mužovi a pýta sa ho: ,,Ktože si za človeka? Odkiaľ? Prečo nie si v zemľanke?“
Neviditeľný muž odpovedá: ,,Plavil som sa kajakom za lovcami, ktorí ťahali veľrybu, a ocitol som sa tu, na neznámom mieste. Som z Napakutaka. A toto miesto nepoznám. Tak veľmi som sa snažil, aby si ma všimli, no nemal som šťastie. Nikto ma nevidí. Iba ty ma vidíš. Položil som jednej žene na chrbát kúsky kože z veľryby a teraz ju bolí chrbát.“
Prichodiaci hovorí: ,,Poď za mnou do zemľanky!“
Vošli dnu, a až teraz všetci uvideli neviditeľného muža. Prichodiaci človek hovorí: ,,Iba tento muž dokáže vyliečiť ženu, keď ho naspäť odveziete do jeho zeme Napakutak.
Muž chorej ženy povedal: ,,Samozrejme, odvezieme, ak to má pomôcť mojej žene. Ona tak veľmi trpí v bolestiach.“
A domácim pánom zemľanky bol práve muž, ktorý zabil veľrybu. Bola to jeho žena, ktorej neviditeľný muž priložil na chrbát kúsky kože. Podišiel muž k chorej, vybral jej kúsky kože z chrbta a položil na zem. Zblednutá žena silno zavzdychala. A jej muž vidí, že sú to kúsky kože, ktoré odrezal pre svoju dcérku.
Na druhý deň prišli všetci ľudia do zemľanky, naložili kajak kožami z veľryby, priviazali ho k svojmu kanoe a viezli muža do jeho zeme Napakutak. Keď priplávali k brehu, vyšiel muž z kajaka a muži s kanoe odplávali preč. Pozrel sa muž na súš, uvidel svoj príbytok, obzrel sa na more, no kanoe ani ľudí už nevidel. Iba rodina kosatiek plávala od brehu ďaleko do mora. Ako sa ukázalo, muž bol v krajine kosatiek a oni mu pomohli vrátiť sa domov – do krajiny veľrýb.
МЕНОВЩИКОB, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 140 – 143.
Preklad: Mgr. Soňa Valovičová.
