Ilustračný obrázok: Wikimedia Commons
Dostala sa mi do rúk kniha pamätí od Imricha Karvaša (guvernér národnej banky SR 1939-44). Rozhodujúcou mierou zabezpečil SNP finančne a hospodársky (zásobami). V septembri ho zatklo gestapo a koncom vojny sa ocitol v Dachau s ďalšími prominentmi, aj Hjalmarom Schachtom a Franzom Halderom. Pre hlbšie poučenie z histórie budem presne citovať niekoľko strán:
Imrich Karvaš
Moje pamäti (V pazúroch gestapa)
Vydalo NVK International, spol. s r.o. v Bratislave 1994
v spolupráci s Múzeom SNP Banská Bystrica
Od str. 177:
Veľmi často som sa rozprával s Dr. Schachtom. Tento človek, ktorý vlastne postavil hitlerovské Nemecko po stránke hospodárskej na nohy, ma zaujímal tým skôr, že tak jeho teoretické práce, ako aj hospodársko-politické opatrenia som dobre poznal. Okrem toho som bol zvedavý, prečo sa dostal do koncentračného tábora. Keďže sme boli obaja profesori hospodárskych vied, predmetom našich rozhovorov boli odborné problémy. Tieto diskusie nám pomáhali zabíjať čas.
Za zvláštnu zmienku stojí náš rozhovor o jeho vzťahu k Hitlerovi. Pýtal som sa ho, ako je to možné, že on, ktorý sa zaslúžil o budovanie nemeckého hospodárstva, ocitol sa nakoniec v koncentračnom tábore. Je predsa všeobecne známe, že to bol on, kto staval hospodárske základy nacistického Nemecka a nakoniec bol pravdepodobne určený k likvidácii. Hoci moja otázka bola indiskrétna a preňho veľmi nepríjemná, snažil sa na ňu odpovedať. Jeho odpoveď bola rozhodne primeraná vtedajšej politickej a vojenskej situácii. Nepopieral, že už pred rokom 1933 nielen on, ale aj ostatní reprezentanti nemeckého finančného kapitálu videli v nacistickom hnutí vhodnú, a vtedy azda jedinú politickú silu, ktorá obnoví hospodársku a vojenskú moc Nemecka a zrovnoprávni Nemecko s ostatnými mocnosťami. Rok 1933 a ďalšie roky ukázali, že je to skutočne tak. On, ako Nemec a národohospodár, považoval za svoju povinnosť pomáhať pri zrode nového, silného Nemecka. No keď sa Hitler zbavil rozhodujúceho vplyvu nemeckého kapitálu a začal svoju imperialistickú výbojnú politiku, postavil sa proti a bol v nemilosti. Najskôr ho pozbavili všetkých funkcií a nesmel ani prednášať na univerzite Žil ako súkromný finančník.
Po atentáte na Hitlera bol uväznený za svoje stanoviská v predchádzajúcich rokoch a za podozrenie z účasti na atentáte. Na moju otázku, či pred svojim rozhodnutím o aktívnej podpore nacizmu čítal Mein Kampf, odpovedal záporne. Poznamenal som, že urobil veľkú chybu, lebo keby to bol prečítal, bol by mohol predvídať imperialistickú veľkonemeckú orientáciu nacizmu. Snažil sa uviesť nové a nové argumenty, ale historickým faktom ostáva, že nemecký veľkokapitál, resp. jeho reprezentanti, od začiatku chovali divú beštiu, a potom ich táto beštia zožrala.
Rozhovory s generálplukovníkom Halderom boli ešte zaujímavejšie. Hovorili sme o vzťahu nemeckých vedúcich vojenských činiteľov k Hitlerovi. Pritom sme narazili aj na otázku Československa. Uvediem podstatu jeho slov podrobnejšie, lebo je charakteristická pre udalosti roku 1938. Ukazuje, že vyslanec Osuský, Ján Masaryk a doma Gottwald správnejšie odhadovali situáciu ako Beneš, že sme mali s Feierabendom pravdu, keď sme sa snažili presvedčiť členov vlády o neprijateľnosti mníchovskej dohody. Hitlerove plány a akcie sa do roku 1938 stretli vždy s úspechom. Či už šlo o Sársko – hovoril Halder -, či o zavedenie povinnej vojenskej služby, o obsadenie Rakúska alebo o rôzne diplomatické akcie, všetko, prosto všetko sa podarilo. Tieto úspechy samozrejme vytvorili akúsi gloriolu neomylnosti Hitlera. Pre tieto úspechy našiel oddaných obdivovateľov aj v kruhu vyšších dôstojníkov, ktorí zväčša neboli nacisti, aspoň nie v tom čase.
Halder tvrdil, že práve tieto, ako aj neskoršie úspechy, boli príčinou toho, že Hitler sa stal aj pre vojakov polobohom a symbolom všetkého nemectva. Keď po obsadení Rakúska dostal generálny štáb rozkaz na vypracovanie „Zeleného plánu“ (bol to krycí názov plánu na obsadenie Československa), väčšina členov generálneho štábu bola šokovaná. Pri poradách s Hitlerom sa zdôrazňovalo, že Československo má najmodernejšie a najsilnejšie pohraničné opevnenie, ktoré je temer nepreniknuteľné a československá armáda je veľmi dobre vyzbrojená modernými zbraňami. Nemecký štáb bol o sile československej armády a jej bojaschopnosti dokonale informovaný a namietal Hitlerovi, že nemecká armáda za daného stavu výzbroje a výcviku môže proti Československu postaviť menej divízií ako má Československo, a tak nebude môcť dosiahnuť rýchly úspech. Boli aj názory, ktoré tvrdili, že „Zelený plán“ nemá žiadnu nádej na realizovanie. Hitler však zamietol každú námietku s tým, že generálny štáb pri svojich úvahách neberie zreteľ na zahraničnopolitickú a vnútropolitickú situáciu Československa, ktorá je veľmi priaznivá pre Nemecko.
V septembri 1938 bola v Československu všeobecná mobilizácia, ktorej rýchla a úspešná realizácia bola pre nemecký generálny štáb nepríjemným prekvapením. Generáli sa opätovne postavili proti „Zelenému plánu“. Atmosféra na porade s Hitlerom bola veľmi napätá a už sa zdalo, že generálny štáb presadí svoj názor, keď Hitler vyhlásil, že sám preberá celú zodpovednosť za akciu. Keby zlyhala, Hitler príjme všetky konzekvencie, a tým otvorí generálnemu štábu možnosť na rokovanie. Na moju otázku, čo myslel Hitler výrazom „všetky konzekvencie“, gen. Halder odpovedal, že Hitler by bol spáchal samovraždu, a tým umožnil príchod nových ľudí. Zapochyboval som o tom. Halder ma však ubezpečil, že nakoľko Hitlera poznal, bol by to urobil, lebo je to fanatik, ktorí veril vo svoje mimoriadne poslanie a svoju neomylnosť. Každý neúspech by ho zlomil. Aj v tomto prípade nevysvetliteľným spôsobom veril, že k vojne nedôjde a Československa sa zmocní bez jediného výstrelu.
Halder mi povedal, že ešte ani teraz nechápe, prečo Československo nebojovalo, a vyslovil presvedčenie, že odpor Československa by bol býval úspešný. V tom čase bol bojový potenciál nemeckej armády slabší ako bojaschopnosť československej armády. Boli celé pluky, ktoré nemali vôbec žiadne moderné zbrane a pri výcviku používali atrapy (toto mi už predtým tvrdil aj vyslanec Ludin). Ani nemecké tanky nemali takú priebojnú silu, aby prerazili naše opevnenia. Jedine letectvo malo prevahu, ale ani tá by nebola stačila na vedenie vojny. Bol presvedčený, že tieto skutočnosti boli našej spravodajskej službe dobre známe. Sám prešiel naše pohraničné pevnostné pásmo a obdivoval dokonalosť systému. Nakoniec podotkol, že naše pohraničné pevnosti poslúžili ako vzor pri budovaní Atlantického obranného valu.
V tejto súvislosti hovoril o tom, že vojenské vedenie pripravovalo odstránenie Hitlera, keby sa situácia vyostrila natoľko, že by jediným východiskom ostala vojna proti Československu. Upovedomili o tom aj Angličanov. Chamberlainove rokovania s Hitlerom však zmenili situáciu a generálny štáb nebol nútený uskutočniť svoj plán.
Tento rozhovor plne potvrdzoval môj dávny názor, že hrobárom Československa v roku 1938 nebola nemecká armáda, ale neschopné politické vedenie nášho štátu a absolútna neschopnosť československého generálneho štábu, ktorý mal strach z možného ozbrojeného konfliktu. Je márne už o tom viac hovoriť, ale treba konštatovať, že v kritickej chvíli Československa sa nevedeli politické strany zjednotiť k obrane vlasti. Naopak, stiahli sa z vlády, postavili vojnový kabinet z odborníkov, pričom mu však vzali možnosť rozhodovania, lebo Dr. Beneš spolu s predstaviteľmi bývalých koaličných strán riadil zo zákulisia celú činnosť vlády. Vláda bola len formálnym ústavným orgánom; skutočná vláda sedela na Hrade a pozostávala z Beneša a z politických zástupcov bývalých koaličných strán (po dvoch za každú stranu).
Faktom ostáva, že mobilizácia prebiehala neočakávane úspešne. V priebehu 24 hodín boli pevnosti v plnej bojovej pohotovosti a sám som skúsil, že v tom čase prvé poľné jednotky odchádzali do svojich určených postavení. Národ nastupoval s veľkým nadšením, vo vedomí, že ide brániť svoju vlasť. Bol pripravený bojovať, jeho politickí a vojenskí vodcovia však nemali odvahu. Aj opozičné strany, okrem Henleinovej nemeckej a maďarskej kresťanskosociálnej (Esterházy) strany – HSĽS prakticky mlčala okrem jedného článku v Slovákovi – sa postavili za mobilizáciu a vyzývali národ k disciplíne a k obrane vlasti. Najväčšia opozičná strana, komunistická, neprejavila v týchto chvíľach len lojálnosť, ale žiadala ozbrojený odpor a vyzývala na to nielen svojich členov, ale celý národ. Tento hlas bol veľmi dôležitý tak z hľadiska politického, ako aj psychologického. Zvyšoval bojové nadšenie ľudí a zároveň znamenal aj to, že komunisti sú ochotní prevziať s ostatnými politickými stranami plnú zodpovednosť za osud národov, žijúcich v Československu. Koaličné strany sa však namiesto toho, aby sa snažili o zjednotenie všetkých síl národa, rozhodli, že vláda má prijať mníchovský diktát.
Dodatok – poučenie
Možných poučení z tohto citátu je, vzhľadom na bohatý kontext, veľa. Spomeniem niekoľko, ktoré prišli na um mne (poradie nie je vyjadrením dôležitosti):
1. Prvá republika nebola demokraciou. Je nemysliteľné, aby v demokracii vedenie štátu konalo opačne, proti jednoznačne vyjadrenej (odhodlaním pri mobilizácii) vôli ľudu.
2. Prezident Beneš bol oveľa viac orientovaný na plnenie záujmov zahraničia, najmä Britských. V dnešnom kontexte mi pripadá ako predobraz progresívcov. A podľa toho si môžeme predstaviť, ako by progresívci reagovali, keby bolo v záujme zahraničia obetovať záujmy, alebo až budúcnosť a existenciu, našej republiky.
3. Benešova vláda bola koncentrátom kapitálu a z československých záujmov vyjadrovala snáď len záujmy kapitálu. Kapitál nie je vlastenec. Vlastníci strojární a zbrojoviek určite vedeli, že po kapitulácii budú ich závody naďalej dostávať štátne objednávky, hoci od iného, predtým nepriateľského štátu. Vojnou by určite riskovali zničenie závodov bez náhrady. Iróniou dejín bol práve tento ich postoj a kolaborácia s nepriateľom hlavným podkladom pre povojnové znárodnenie Benešovými dekrétmi.
4. Štát, ktorý chce prežiť, ktorý si chce zachovať lojalitu svojich občanov (nielen demokracia), musí mať vysoký stupeň integrity a musí dbať na kontinuitu svojich rozhodnutí. O obrane republiky sa nerozhodovalo v septembri 1938, ale už krátko po vzniku republiky, keď sa vypracovala koncepcia armády a normatívy vyzbrojenia. Celé úsilie budovania opevnení bolo vyjadrením tohto rozhodnutia brániť republiku. Všetci občania toto rozhodnutie poznali, prijali a boli ochotní znášať dôsledky. Diskontinuita – náhla zmena rozhodnutia sa nedá ospravedlniť ničím. Vyhodili sa prostriedky a energia úsilia mnohých ľudí za 20 rokov. To je zrada a trauma väčšia ako prehratá vojna.
5. Priliehavé je Karvašove prirovnanie o beštii, ktorá zožrala svojich pestúnov. Beštie toto robia prakticky vždy. Beštie nepoznajú vďačnosť ani súcit. A je planá ilúzia, že beštia sa dá riadiť.
6. O Mníchove nás historici, alebo skôr mediálni manipulátori, učia úplne inak. To je programovanie históriou. Nejde o to, že história predurčuje budúcnosť, ale o to, že ľudia sa zo svojich skúseností (z histórie) učia. Z prekrútenej histórie potom máme zákonite prekrútené poučenie a v analogických situáciách konáme „suboptimálne“ (alebo úplne katastrofálne).
7. Nie najmenej závažné poučenie – keď sa dnes hovorí o udalostiach a rozhodnutiach okolo Mníchova 1938, s poznaním objektívnych informácií z archívov… sa mi postoj typu „prijatie Mníchovského diktátu bolo dobré rozhodnutie“ vidí ako veľmi ostudné. Aby Čech a Slovák svojej armáde, svojim spoluobčanom alebo predkom, veril menej ako nemecký generál? Kým sa nezbavíme tohto pocitu, že náš osud musí závisieť od názoru nejakého „veľkého brata“, dovtedy budeme prehrávať jeden historický zápas za druhým.
