O nemennej podstate ľudskej povahy a o potrebe človeka ponižovať druhých a pritom sám ostať nedotknutý.
Keď Rím znova získal slobodu a opäť sa vyšvihol na výslnie moci a úcty, vydal rad užitočných zákonov a zdalo sa, že konečne nadlho nastane obdobie pokoja. Ale stal sa pravý opak. Množili sa nepokoje a šarvátky ako huby po daždi.
Lívius o tom píše: „Kedykoľvek sa šľachta utiahla do ústrania, ľudu narástol hrebienok, a keď zas ľud o niečo ustúpil, šľachta pookriala a vyrazila. Šľachtickí výrastkovia naduto ľud urážali a nezastavila ich ani vážnosť úradu tribúnov, ktorí ich karhali. Rodičia nemali radosť z výčinov mládeže, ale keď došlo na potýčky, nedovolili, aby sa ľud presadil. A takto si v mene slobody jeden nárokoval právo utláčať druhého.“
Je v ľudskej povahe, že sa človek najskôr snaží zbaviť strachu o seba samého, ale vzápätí sa začne vyžívať v tom, že naháňa strach druhým. Urazene sa bráni pred urážkami a ponížením, ale sotva dosiahne svoje práva, opláca druhým rovnakou mincou. Na tento nešvár zahynuli mnohé republiky a potvrdzujú to aj slová, ktoré Sallustius vložil do úst Caesarovi: „Cestu do priepasti obvykle dláždia samé najlepšie úmysly“.
V republikánskom zriadení, ako v ktoromkoľvek inom, sa človek usiluje o výsadné postavenie, aby bol nezraniteľný aj pred spoluobčanmi, aj pred úradmi. Kvôli tomu sa snaží získať okruh vplyvných priateľov a priaznivcov a používa aj prostriedky na prvý pohľad bezúhonné a úctyhodné: napr. charitu, podporu slabých a chudobných a podobne. Nie je prekvapením, že takto si človek môže získať popularitu a úctu, lebo ľudia sú často veľmi ľahkoverní. A keď si svoju moc upevní tak, že už s ním spoluobčania ani úrady nič neurobia, nepomôže už ani násilie. Ak totiž niekto dosiahne také vysoké postavenie, že sa ho boja ľudia aj úrady, len zriedka odolá pokušeniu krútiť zákonmi podľa seba a prinútiť aj druhých, aby ich vykladali podľa jeho želania, v jeho prospech a na úkor iných.
Republika preto musí na svoju ochranu vymyslieť také zákonné opatrenia, aby sa nikto pod zámienkou verejného záujmu nemohol dopúšťať bezprávia a aby nikto nemohol vo svojich rukách sústrediť toľko moci, aby sa stala hrobárom slobody.
Ale o tom nabudúce.
Dodatok Mariána Moravčíka
V dnešnej kapitole nájde čitateľ veľa paralel s našou dnešnou politickou realitou. No upozorním na jedno poučenie, ktoré si súčasná európska elita nechce pripustiť. Dvojaký meter má úplne rovnaký efekt ako nedodržanie zákona, o ktorom hovoril Machiavelli. Majstri dvojakého metra v USA už skončili a skončia aj v Európe, je to len otázka času.
