Ak sledujeme tok ľudských dejín, často v rozhodujúcich situáciách národov narážame na zaujímavé zhody okolností a náhod.
Keď Lívius popisuje prehrešok Rimanov proti medzinárodným zvyklostiam v konflikte medzi Galmi a Etruskami, pripomína, že jediný možný kandidát na vojvodcu, a tým na záchranu Ríma proti nájazdu Galov, bol Camillus. Ten však bol v tom čase, zhodou okolností, vo vyhnanstve. To však nebolo všetko. Inokedy obozretní Rimania tentoraz ostali zaslepení pýchou a nevymenovali podľa svojho zvyku diktátora, postavili málo početné vojsko, tábor nezabezpečili priekopami ani palisádami, šíky zoradili veľmi riedko a keď Galovia prudko zaútočili, zabudli na všetky rímske cnosti a vzali nohy na ramená. Niektorí ušli do Vejí, iní na Kapitol. Ani sám senát si v tejto situácii nepočínal rozumnejšie. Nedal uzavrieť brány mesta, rozpŕchol sa a niektorí hľadali útočisko na Kapitole. Až keď Galovia vtrhli do mesta, senát sa akoby prebudil, na Kapitole ponechal len bojovníkov a zásobil sa na dlhšie obliehanie. Táto udalosť je tak rozdielna od všetkých rímskych zvyklostí, od morálnych a bojových vlastností Rimanov, od ich politických a bojových kvalít, že sa zdá nemožné, aby takto rozdielne konal jeden a ten istý národ.
Lívius končí popis tejto udalosti úvahou a slovami: „Ak osud nechce, aby sa mu človek staval do cesty, raní ho slepotou.“
Je to múdry záver, ktorý rozumnému čitateľovi pripomenie hranice ľudských možností a užitočnosť určitej miery skromnosti. Veľký úspech, sláva a veľké činy nie sú len dielom výnimočnosti toho ktorého človeka, ale aj osudom vopred pripravenou zhodou okolností, z ktorých človeku buď hľadí príležitosť, alebo by ju tam hľadal márne. Na veľké dejinné okamihy si osud vyberá vynikajúcich mužov, ktorí dokážu rozpoznať ponúkanú príležitosť, a naopak, na druhú stranu postrčí slabých a nerozhodných, ktorí len urýchlia pád starých poriadkov. Ak sa nájde človek, ochotný postaviť sa osudu do cesty, vezme mu možnosť zasiahnuť, prípadne ho včas zbaví života.
Osud prial Rímu jeho veľkosť, preto nedopustil jeho zničenie, len ho na výstrahu potrestal. Z toho dôvodu Rím nedal Camilla popraviť, len ho poslal do vyhnanstva. Galovia síce dobyli Rím, ale nie Kapitol, väčšina vojska ušla do Vejí. Mesto síce nemal kto brániť, ale z Vejí prišlo vojsko na čele so záchrancom Camillom, ktorého nepoškvrnila hanba porážky.
Dejiny sa len tak hemžia podobnými ďalšími príkladmi a považujem za zbytočné podrobnejšie ich tu rozpisovať. Na záver chcem len zhrnúť z toho vyplývajúce poučenie: ľudia môžu osudu pomôcť, ale nemôžu sa mu postaviť do cesty, môžu tkať cez nitky útoku osudu, ale nemôžu ich prestrihnúť. Zámery osudu našťastie nikto nepozná, ale práve preto by človek v žiadnej situácii nemal klesať na duchu a prepadať zúfalstvu, ale veriť a pracovať pre lepšiu budúcnosť.
Dodatok Mariána Moravčíka
Nemali by sme zabúdať na zákony následkov, ktoré vyplývajú z príčin. Osud je málokedy úplne nepredvídateľný a neovplyvniteľný. Svojimi každodennými drobnými rozhodnutiami vytvárame príčiny, ktoré vo svojej synergii, po uplynutí často veľa dní aj rokov, svojimi následkami vytvoria náš osud. Starší človek, ktorý už väčšinu svojho života prežil, toto vie aj z vlastnej skúsenosti, no už nemá potenciál svoj osud zvrátiť. Práve preto sa globalistickí vládcovia sveta snažia v očiach mladých urobiť staršiu generáciu nepotrebnou a zbytočnou. Nechcú, aby generácie spolupracovali a vzájomne si pomáhali. Či radou, či energiou.
