O tom, že panovník alebo republika nesmie odkladať pomoc poddaným, ktorí to potrebujú.

Keď Porsenna obliehal Rím aby znovu dosadil na trón Tarquiniovcov, senát sa obával že ľud dá prednosť návratu kráľovstva pred útrapami vojny, a oslobodil ľud od daní zo soli a rôznych iných poplatkov s odôvodnením, že chudobní vkladajú mestu dostatočný príspevok tým, že s úspechom vychovávajú svoje deti. Ľud za prejavené uznanie potom bez reptania vydržal hlad, obliehanie a všetky utrapy vojny.
Senát určite rozhodol múdro tvarou v tvár smrteľnému ohrozeniu, ale spoľahnúť sa na všeobecnú platnosť podobného opatrenia nie je možné. Prejaviť totiž dobročinnosť len tak, z čista-jasna v okamihu ohrozenia, si ľud môže vyložiť jediným možným spôsobom, že si mocní kupujú jeho priazeň a že teda za úľavy vďačia skôr nepriateľovi. Akonáhle nebezpečenstvo pominie, že mocní znova všetky výhody zrušia, takže vlastne nie je za čo cítiť vďačnosť. Rimania však tento krok použili s plným úspechom len preto, že už predtým uviedli do platnosti rôzne zákony zaisťujúce prospech ľudovým vrstvám a všetci mali ešte v živej pamäti príkoria ktorým boli vystavení za vlády kráľov.
Podobné situácie sa však v živote národov nevyskytujú príliš často a nikdy k nim nedochádza za rovnakých okolností. Preto je vždy treba voliť svoje vlastné, okolnostiam zodpovedajúce prostriedky. Hlavy štátov musia dopredu zvážiť možnosti nebezpečenstva a koho v danom prípade budú najviac potrebovať. Už v mieri sa musia chovať tak, ako by si museli počínať v zlých dobách. Tak by mali postupovať aj republiky ale hlavne kniežatá a monarchie. Nech si nikto nenahovára, že stačí hodiť ľudu sústo, až keď nebezpečenstva nastane. Takým prístupom si vopred podpisujú svoju ortieľ.
Dodatok Mariána Moravčíka
Uvedomme si, že Machiavelli žil na prelome stredoveku a novoveku. Úplne prirodzené mu boli lénne a nevoľnícke vzťahy, otrokárstvo ešte bolo v mnohých končinách Stredomoria úplne bežné. Nepoznal ešte náš moderný význam slova „demokracia“ a ešte sa mu ani nesnívalo nič o „ľudských právach“.
A predsa nám celkom jednoznačne zanecháva posolstvo, že vládcovia štátu (ale platí to o všetkých hierarchických štruktúrach) sú existenčne závislí na najnižších vrstvách. Rozumejme tomu tak, že nejde o ich „súhlas“ formálne vyjadrený v nejakom hlasovaní, ale ide o ich motiváciu, energiu a iniciatívu, s akou robia svoju každodennú prácu a plnia svoje povinnosti v prospech štátu – vlastne svojich vládcov.
Začínate tušiť, kde „súdruhovia urobili chybu“?
Ľud nikdy neuverí, že z vlka sa stane baránok, keď si navlečie ovčie rúcho. A preto je veľkou chybou, keď prevzatie moci sprevádzajú represie a teror.
A ľud ani nikdy neuverí, že ľudia, ktorí ich nazývajú opicami, dezolátmi a „sockami od krompáča“, budú ako vládcovia niekedy myslieť na ich dobro.
Preto ktokoľvek, kto chce skutočne zmeniť spoločnosť k lepšiemu a v prospech nemajetných a pracujúcich, nesmie ideovo ostávať vo vleku psychologických operácií v médiách. Nevyjadrené postoje ľudu majú veľký potenciál…