O tom, že aj to najmenšie porušenie zákona je zlým príkladom pre všetkých občanov a úplne najhoršie je, keď ho nedodržujú jeho zástupcovia. Panovník, ktorý obchádza zákon, sám sebe píše rozsudok smrti.
Keď sa senát dohodol s ľudom, vyzval Virginius Appia pred súd, aby sa obhajoval pred tvárou ľudu. Appius sa dostavil v početnom sprievode šľachticov, ale Virginius nemeškal a ihneď ho dal uvrhnúť do väzenia. Appius žiadal, aby sa mohol odvolať k ľudu. Virginius však odmietol s odôvodnením, že nemá právo na niečo, čo sám zrušil, a že nemôže očakávať zhovievavosť od toho, koho mnohokrát urazil. Appius však trval na svojom a argumentoval, že predsa nemôžu porušiť zákon, ktorého platnosť práve obnovili. A tento argument sa uznal. Pred dňom konania súdu si však sám v kobke siahol na život.
Je pravda, že Appius si za svoje zločiny zaslúžil smrť, ale jeho požiadavka, aby bol dodržaný zákonný postup, bola oprávnená. Som presvedčený, že pre republiku nie je nič horšie, ako nejaký zákon vydať a vzápätí ho porušiť.
Florencia sa po roku 1494 zásluhou múdreho Girolama Savonarolu, ktorého silu ducha nám odhaľuje ním zanechané dielo, vrátila ku svojej starej ústave.Okrem iných potrebných ustanovení Savonarola presadil aj zákon, podľa ktorého sa občan obvinený zo zločinu proti štátu, mohol proti rozsudku Rady ôsmich aj signorie odvolať k ľudu. Stálo ho to mnoho úsilia a trpezlivosti. Čoskoro nato, ako zákon nadobudol platnosť, odsúdila signoria päť občanov za velezradu a odoprela im právo odvolať sa k ľudu. Signoria, ako najvyšší predstaviteľ zákona, tým sama porušila zákon, ale zároveň aj znevážila Savonarolovu prestíž. Pozoruhodné však bolo, že sám Savonarola sa ku konaniu signorie verejne nijako nevyjadril. Bál sa ho verejne odsúdiť, ale nemohol ho ani obhajovať, lebo to by bolo proti jeho presvedčeniu. Tým odhalil svoju nedôslednosť a ctižiadostivosť, prišiel o vážnosť a mnohí ním začali pohŕdať. Ak považoval zákon za potrebný, mal trvať na jeho dodržaní a ak nebol dobrý alebo si bol vedomý, že sa nebude uplatňovať, nikdy ho nemal dávať na papier.
Štát ohrozuje aj každá rozsiahlejšia a dlhšie trvajúca vlna násilia. Také obdobie nastalo v Rímepo páde decemvirátu, kedy prebiehal proces za procesom a šľachta žila v panickom strachu z popráv. Bolo by to vtedy zle dopadlo, nebyť tribúna Marka Duellia, ktorý sa zaslúžil o vydanie zákona, ktorý zakazoval po dobu jedného roka pohnať rímskeho občana pred súd. Toto patricijov upokojilo.
Neustály strach z trestu je neúnosný, a akonáhle sa ľudia začnú báť o život, hľadajú východisko a riskujú aj hlavu pri pokuse o prevrat. Vinníci by preto mali byť potrestaní hneď a život nech sa čo najskôr vráti do normálnych koľají, alebo sa trestov zdržme celkom.
Dodatok Mariána Moravčíka
V dnešnej kapitole nájde čitateľ veľa paralel s našou dnešnou politickou realitou. No upozorním na jedno poučenie, ktoré si súčasná európska elita nechce pripustiť. Dvojaký meter má úplne rovnaký efekt ako nedodržanie zákona, o ktorom hovoril Machiavelli. Majstri dvojakého metra v USA už skončili a skončia aj v Európe, je to len otázka času.
