O tom, že je vždy lepšie vyhnúť sa radikálnemu násilnému riešeniu problémov v štáte.

Kým bol Rím mladou republikou, susedné štáty ani nenapadlo, aké nebezpečenstvo im raz bude od nej hroziť. Až keď jej moc, vplyv a ozbrojená sila vzrástli natoľko, že nebezpečenstvo bolo očividné, vtedy asi 40 okolitých štátnych útvarov uzavrelo dohodu o vzájomnej pomoci.
Rím mal pre prípady bezprostredného ohrozenia ríše funkciu tzv. diktátora a ten mohol v kritických chvíľach samostatne, bez porady so senátom a ľudom, prijímať rozhodnutia, ktoré mohli byť aj proti ich záujmom. Tento prostriedok republika používala v časoch vonkajšieho, ale aj vnútorného nebezpečenstva.
V republikách dochádza k vnútorným krízam pomerne často, pretože sloboda zriadenia umožňuje, aby niektorý z občanov postupne sústredil vo svojich rukách viac moci, než sa patrí. V takom prípade nie je ľahké zasiahnuť a prakticky existujú len dva spôsoby riešenia: buď násilie, tým sa však situácia len vyhrotí, alebo vyčkávací postoj.
Málokto dokáže rozpoznať rodiace sa zlo hneď v zárodku. Ľudia sa dajú ľahko nalákať na pekné slovíčka a radi počúvajú najmä mladých ľudí, keď prinášajú rôzne nové nápady. Ak je taký sympatický mladík patrične ctižiadostivý, zakrátko si získa popularitu aj obdiv. Kým sa občania preberú zo svojho omylu a začnú sa snažiť zabrániť, aby na seba strhol priveľa moci, býva už príliš neskoro.
Spomeňme si napríklad na Cosima di Medici, ktorý v našom meste položil základy moci svojho rodu. Vďaka svojmu vzdelaniu a nevedomosti ostatných občanov si získal takú vážnosť a vplyv, že sa ho všetci začali báť. Mali obavy z toho, kam to dospeje, ale ešte viac sa báli proti nemu vystúpiť. Vtedy ešte žil skúsený štátnik Niccolo da Uzzano, ale ani on si v začiatkoch neuvedomil nebezpečenstvo. Kým bol nažive však svojich spoluobčanov držal na uzde, aby Cosima ihneď nezosadili. Bol pevne presvedčený, že by nasledoval absolútny rozkol v meste a ten by mal ďalekosiahle následky. Keď potom zomrel, ukázalo sa, že jeho názor bol veľmi múdry. Občania nedbali na jeho rady a vyhnali Cosima z Florencie. Jeho stúpenci sa však zomkli, povolali ho naspäť a vymenovali ho za knieža. Bez predchádzajúceho násilného kroku by sa to nikdy nestalo.
Podobne to bolo s Caesarom v Ríme. Svojimi zásluhami o ríšu si získal priazeň mnohých vplyvných ľudí, medzi nimi i Pompeia, ktorý si až príliš neskoro uvedomil svoj omyl. Keď potom začali pomýšľať na to, ako jeho právomoc obmedziť, len urýchlili pád republiky.
V politike sa vždy viac vypláca uvážlivá trpezlivosť než bezhlavý radikalizmus. Čas veľmi často sám oslabí a otupí nebezpečenstvo, alebo ho aspoň oddiali.
Dodatok Mariána Moravčíka
Veľmi aktuálny text k dnešnej situácii na Slovensku. Robert Fico čelí kritike radikálov zo svojej strany, aby proti opozícii a mediálnym manipulátorom postupoval rozhodnejšie, no oceňujem jeho dôslednú trpezlivosť a verím, že čas potvrdí, že jeho stratégia bude úspešná.
Na druhej strane je totálna ignorancia protestujúcich, ktorí podporujú opozíciu. Ako keby nemali dosť poučenia z toho, ako dejiny pokračovali po víťaznom Majdane v Kyjeve. Dnes sa už väčšiny z radikálnych majdanistov ani nemôžeme opýtať, ako sú spokojní s výsledkom svojej „revolúcie“ po 10 rokoch, lebo už jednoducho nie sú medzi živými. Zobrala si ich občianska vojna, ku ktorej by bez víťazstva Majdanu vôbec nedošlo.
Tieto príklady z „Antiky“ sú v mnohých prípadoch zavádzajúce.
Žiaľ seba propagujúci a chtiví profesori na filozofických univerzitách nedokážu vidieť širší obraz a nadhľad.
Ale nie sú len oni samotní chybou/chorobou systému. Mocne k tomu prispeli tzv. kresťanskí a iné línie historikov, ktorí sa dívali „len“ určitým smerom a interpretovali udalosti vo svetle „vlastného“ názoru a presvedčenia.
S nutkaním zapáčiť sa mecenášom.