O tom, že vnútorne slabé republiky bývajú nerozhodné, a ak nejaké rozhodnutie predsa len prijmú, tak skôr z núdze ako zo slobodnej vôle.
Keď Rím postihla jedna z morových epidémií, zdala sa Volskom a Aequom situácia vhodnou na porazenie Ríma. Postavili spoločné vojsko a prepadli Latinov a Hernikov s očakávaním, že títo požiadajú svojho mocného spojenca o pomoc. Rimania však boli zdeptaní epidémiou, vojenskú intervenciu odmietli a vyzvali ich, aby si pomohli sami.
Toto múdre rozhodnutie senátu treba oceniť, lebo je z neho zrejmé, že senát mal v dobách dobrých aj zlých na mysli predovšetkým záujmy svojho ľudu a nemal zábrany porušiť dovtedajšie zvyky a predošlé uznesenia, ak si to ťaživá situácia v krajine vyžadovala. Máloktorá iná krajina by riskovala dať súhlas svojim vazalom s ozbrojeným bojom na vlastnú päsť. Rím totiž nedovoľoval satelitom samostatné ozbrojené akcie. Lenže senát vždy pozorne zvažoval každú novú situáciu, a to zásadne z toho hľadiska, či je pre ríšu prospešná alebo škodlivá, a vždy vyberal to najmenšie zo všetkých ziel. Ani v tomto prípade nebolo dobré dovoliť poddaným, aby sa chopili zbraní, ale na druhej strane senát dobre vedel, že by nakoniec nečakali na rímsky súhlas a z nutnosti by sa pustili do boja. Taký vývoj by nesmierne poškodil reputáciu Ríma ako mocnosti a po náhodnej neposlušnosti z núdze by mohla nasledovať aj neposlušnosť svojvoľná.
Vnútorne slabšia republika a menej usporiadané republiky by k podobnému riešeniu asi nikdy nesiahli. Vyžaduje si veľký politický um a sebadôveru.
Keď vojvoda Valentino dobyl Faenzu a diktoval podmienky Bologni, chcel sa vracať do Ríma cez územie Florencie. Poslal tam teda vyslancov so žiadosťou o povolenie prechodu. Páni v meste sa radili, čo podniknúť, ale nikto z nich nenavrhol, aby mu jednoducho prechod povolili. Nezobrali si príklad z antického Ríma. Mali strach z Valentinovej silnej armády, lebo svojej obrane nevenovali dostatočnú pozornosť a neboli pripravení na vojnu, ale nepochopili, že ak si Valentino vynúti voľnú cestu násilím, bude to pre nich oveľa väčšia potupa, než keby mu sami cestu veľkoryso otvorili.
Najhoršou a najčastejšou vlastnosťou všetkých slabých republík je však nerozhodnosť. A ak sa náhodou stane, že sa zjednotí na niečom účelnom, potom to nikdy nie je výsledok slobodnej úvahy, ale vždy je za tým nevyhnutnosť a tlak okolností.
Pripomeňme si ešte dve príhody, ktoré sa stali v našom meste v roku 1500. Keď francúzsky kráľ Ľudovít XII. znova dobyl Miláno, ulakomil sa na 50 000 dukátov, ktoré Florenťania vypísali za dobytie Pisy, a vyslal do boja vojsko na čele s pánom Beaumontom. Ten síce bol cudzinec, ale Florenťania si ho vážili a dôverovali mu. Pritiahol k mestu od Casciny, obkľúčil ho a pripravoval sa na bitku. Pisania v núdzi k nemu vyslali posolstvo s ponukou, že mu mesto odovzdajú bez boja pod podmienkou, že ho Florenťanom vydajú až po štyroch mesiacoch. Florenťania však návrh pyšne kategoricky odmietli, a tak Francúzi pokračovali v obliehaní. Stalo sa však niečo, čo nikto neočakával: Francúzi mesto nedobyli a s hanbou museli odtiahnuť. Florenťania návrh odmietli, lebo nedôverovali francúzskemu kráľovi, že im po dohodnutej lehote mesto vydá.
O čo múdrejší by bol opačný postup, ukázala skúsenosť z roku 1502. Keď sa vzbúrilo Arezzo, poslal francúzsky kráľ Florenťanom vojenskú pomoc pod vedením pána d’Imbault. Ten vstúpil do vyjednávania ihneď ako jeho vojsko pritiahlo k mestu a podmienky Arezza boli zhruba rovnaké ako vtedy v Pise. Florenťania sa tiež chovali presne tak, ako vtedy. Lenže pán d’Imbault nebol Beaumont, pokračoval vo vyjednávaní a Florentským zabránil, aby sa miešali do jeho priebehu. Čoskoro uzatvoril zmluvu, pokojne vstúpil do Arezza a do Florencie odkázal, že sú politickí analfabeti, že francúzsky kráľ im oveľa pravdepodobnejšie vydá mesto, ak bude jeho vojsko v meste, než pred jeho hradbami. Potom im podľa zmluvy naozaj Arezzo vydal a Florenťania neskoro zistili, akú chybu urobili v prípade Pisy.
Slabé republiky majú tendenciu večne kolísať medzi rôznymi názormi, nedokážu sa na ničom rozumnom dohodnúť a len holá nutnosť, spravidla tlak zvonku, ich dokáže prinútiť k účelným a prospešným opatreniam.
Dodatok Mariána Moravčíka
Dnešná kapitolka je viacnásobne poučná pre nás a našu dobu. Napríklad už prvý príklad o tom, že silný spojenec nemusí cítiť povinnosť brániť vazalov, keď má sám veľké problémy, úplne odhaľuje planosť stratégie „patríme na západ a ten nás bude za každých okolností brániť“.
Druhý príklad o Florencii a Pise je poučný vzhľadom na európskych protiruských vojnových štváčov. Európa si mohla nechať zdanie svetového centra moci a dohodnúť sa s Ruskom po dobrom. Ešte pred 20 rokmi sa to dalo a Rusko malo eminentný záujem. Európa sa rozhodla Rusko zničiť, ale ak neuspeje, lebo sama na to nemá dosť síl a zdrojov, tak ako nádejné geopolitické centrum skončila a ostane perifériou, uvidíme čoho, možno novej Eurázie.
Do tretice je veľmi poučný záver. Vysvetľuje, prečo máme deštruktívnu opozíciu, s ktorou sa na ničom nedá dohodnúť, ktorá nemá žiadnu konštruktívnu víziu budúcnosti a ktorá zásadne chce všetko naopak ako presadzuje najsilnejšia politická strana (nedajme sa mýliť, keby to nebol Fico, tak by všetci len nenávideli iné meno). Presne ako píše Machiavelli, tie sily, ktoré našej republike dovolili vzniknúť, ju chcú stále vidieť ako kolísavú a nerozhodnú, bez jasnej stratégie do budúcnosti.
