Machiavelli – o tom, že ľudia nie sú dobrí bez donútenia

Historici, ktorí sa zaoberajú dejinami spoločnosti, sa zhodujú na tom, že zákonodarcovia by mali apriórne všetkých ľudí bez výnimky považovať za zlých a počítať s ich najhoršími stránkami. Akonáhle tieto zlé stránky dostanú príležitosť, okamžite v ich motivácii prevážia. Ak tieto zlé stránky nie sú nejaký čas viditeľné, sú z nejakej pre nás neznámej príčiny utajené, a my sa o nich dozvieme len vtedy, keď naplno prepuknú. Odhalí ich čas, preto ho nazývame otcom múdrosti.

Po vyhnaní Tarquiniovcov sa v Ríme zdalo, že medzi senátom a ľudom vládne tá najlepšia a najväčšia svornosť. Šľachta sa naoko tvárila skromne a k ľudu sa chovala nesmierne zhovievavo. To však trvalo len dovtedy, kým Tarquiniovci žili, lebo šľachta sa obávala, že by sa s nimi ľud mohol spojiť a zavolať ich späť. Akonáhle však vymreli a tento strach pominul, prepukla skrývaná zloba a nenávisť, a začala ľudu všemožne ubližovať.
Tento príklad je znova potvrdením toho, že ľudia neurobia nič dobrého bez donútenia.

Keď vymreli Tarquiniovci a strach z nich už nedržal šľachtu na uzde, bolo potrebné myslieť na iné opatrenia, ktoré by vytvorili zábranu ich svojvôli. Po mnohých nepokojoch, búrkach, zápasoch a sporoch medzi ľudom a šľachtou došlo napokon na ustanovenie funkcie tribúnov. Ich úlohou bolo chrániť záujmy ľudu a dostali také výsady a takú moc, aby mohli účinne čeliť šľachte.

Počas svojho života som zažil dve zriadenia a poznal som rozdielne koncipované zákony a myslím, že zákonodarcovia dôsledne dbali na Machiavelliho rady. Zo zákonov cítiť negativizmus, snahu vopred počítať so zlomyseľnosťou občanov a riešiť represiami všetky odchýlky. Na druhej strane, Damoklov meč demokracie sa zákonodarcovia snažili odkloniť od svojich hláv a od hláv novodobej „šľachty“. Teda presne z tých miest, kde aj podľa Machiavelliho mali byť. Keď „nič dobrého bez donútenia“ neurobí bežný občan, nenarobí to toľko škody na veciach verejných, ako keď sa takto chová ústavný činiteľ, ktorého nosí na rukách zástup nohsledov a ktorému médiá vytvárajú nimbus neomylnosti a dobroty.
Kontrola musí byť tým dôslednejšia, čím väčšiu moc človek (funkcia) v rukách má.

Smerom od štátnych orgánov k ľudu by som už tak ostrý nebol a Machiavellimu by som oponoval. Z mojich riadiacich funkcií mám skúsenosti, že človek (organizácia/štát) zvyčajne dostane od ľudí to, čo dá najavo, že očakáva. Ak sa k ľuďom chováme ako k bande vyvrheľov (doslova k dezolátom), tak ako ich to motivuje k dobrým činom voči vláde?
Rozhodne by som najskôr staval na pozitívnej psychologickej dohode a pozitívnom prístupe. Pritvrdiť sa dá vždy, ale naopak to nefunguje. Ľudia nikdy neuveria tyranovi, keď sa začne chovať pekne. Presne z tých dôvodov, ktoré opísal Machiavelli.