Machiavelli – o inštinkte ľudu k pravde

Štát, ktorý vyniká vo vojenskom umení, ako niekdajšia Rímska republika, máva aj dobré vnútorné usporiadanie a aj osud mu býva priaznivo naklonený podľa známeho príslovia „Odvážnemu šťastie praje“.

Keď zaujmeme negatívne stanovisko k bojom medzi šľachtou a ľudom v Ríme, potom, podľa mňa, nedoceňujeme akú vývojovú funkciu hrali v zápase rímskej republiky o slobodu. Viac si všímame krik a chaos počas týchto nepokojov, ale nebadáme ich pozitívne účinky. Záujmy mocných a záujmy ľudu sú vždy protichodné a z ich konfliktov sa v živote spoločnosti rodia stále nové zákony a vyšší stupeň slobody. To isté sa dialo v Ríme.

Niekto by mohol namietnuť, že nepokoje sú príliš vysokou cenou za pokrok. Je pravda, že človek sa desí predstavy krvavých stretov na uliciach a búrlivého kriku z ulice. Lenže každé spoločenstvo má svoju vlastnú osobitnú vývojovú cestu a ľud v nej zaujíma rôzne významné postavenie. Požiadavky ľudu zriedka ublížia slobode, pretože vždy pramenia buď z útlaku, alebo zo strachu pred ním. A ak jeho požiadavky nie sú oprávnené, stačí, aby na ľudovom zhromaždení vystúpil muž, ktorý to s ľudom myslí dobre a na omyl ho upozornil. Cicero povedal, že ľud to inštinktívne ťahá k pravde a ak nie sú jeho požiadavky na mieste, dá sa presvedčiť od človeka, ktorého si váži.
Z tohto uhla pohľadu musím vysoko vydvihnúť význam tých rímskych nepokojov, ktoré viedli k ustanoveniu funkcie tribúna ľudu. Ľud tým získal podiel na správe štátu a tribúni ľudu sa v budúcnosti stali garantami rímskej slobody.

V období starého Ríma, ale vlastne ešte stále aj v období renesancie, kedy žil Machiavelli, boli námestia a ulice vtedajšou alternatívou mienkotvorných médií a sociálnych sietí. Človek sa tam dozvedal, čo je nové, zdieľal emócie so spoluobčanmi, aj bol pripravený zmeniť názor a prijať iný. To dnes už neplatí. Človek si vytvorí názor v názorovej bubline svojho sociálneho okolia a svojich médií a keď sa vyberie na ulicu, už nie je pripravený ho zmeniť. Len podľa neho konať.
Na druhej strane sa médiá hlavného prúdu počas celého „postmoderného“ obdobia zaslúžili o to, že prakticky neexistujú osobnosti, ktorých by si vážil všetok ľud. Ľudia sú už naučení zhadzovať a odmietať osobnosti, ktoré majú iné politické názory ako tí, ktorí ho počúvajú.
Na týchto veciach je viditeľné, že oproti celému dlhému obdobiu pred Machiavellim si dnes riadiace elity poradili s živlom ulice a ten pre ne nie je ničím nebezpečný. Naopak, vedia ho veľmi umne využívať a réžiou „farebných revolúcií“ vedia akože spontánnou rukou ľudu zvrhnúť vládu, ktorá im nevyhovuje.
Zdá sa, že sa prepadáme do čoraz väčšej neslobody, lebo ako ľud už nemáme žiadne nástroje na vyvíjanie protitlaku proti útlaku. Tie tradičné už nefungujú a nové, efektívnejšie, sme si ešte neosvojili.