Ilustračný obrázok: Marián Moravčík
Fulvius Camillus sa zaslúžil o záchranu Ríma pred galskými zbraňami a získal za to úctu a všeobecné uznanie. Nikto mu jeho zaslúžené popredné miesto v spoločnosti nezávidel, až na Manlia Capitolina, ktorý sa vo veci zásluh o Rím s ním cítil rovnocenný, lebo uhájil Kapitol. Zožierala ho žiarlivosť na jeho vojenskú slávu a tak dlho snoval intrigy, až medzi senátorov zasial rozkol a medzi ľudom rozšíril klebety, okrem iného o tom, že peniazmi určenými na zbrane si niektorí šľachtici namastili vrecká. Keby vraj tieto peniaze museli vrátiť, dalo by sa ich využiť na verejné blaho, zníženie daní alebo odpustenie dlhov niektorých menej zámožných Rimanov.
Jeho slová zapôsobili ako kresadlo, ľud sa začal zhromažďovať na námestiach a v meste to vrelo. Znepokojený senát určil diktátora, aby záležitosť vyriešil a Manlia skrotil. Na fóre sa stretli oproti sebe diktátor obklopený patriciátom a Manlius v dave ľudu. Na diktátorovu orázku, kto zo šľachticov si tie peniaze privlastnil (to zaujímalo aj senát, aj ľud), odpovedal závistlivec vyhýbavo, že vari netreba hovoriť o tom, čo sami patricijovia vedia najlepšie sami. Po takejto odpovedi ho diktátor prikázal odviesť do väzenia.
Na tejto príhode vidíme, kam až ohováranie môže zájsť a že mu štát musí čeliť všetkými dostupnými prostriedkami. A nie je lepší prostriedok ako verejný proces. Rozdiel medzi oprávnenou žalobou a očierňovaním je v tom, že ohováranie netreba dokazovať, každý môže pošpiniť koho chce a ako chce. Žalobu oproti tomu treba podložiť riadnymi dôkazmi, faktami a hodnovernými svedkami. So žalobou sa obraciame na štátne orgány, k samospráve a ľudu. Ohováračky sa trúsia po uliciach, od ucha k uchu. Očierňovanie jedného človeka druhým nachádza živnú pôdu spravidla tam, kde nie je možné prejednávať spory podľa zákona verejne. Štát by preto mal dbať, aby každý jeho občan mohol podať oprávnenú žalobu na kohokoľvek bez strachu, že mu to vynesie nepríjemnosti alebo újmu na cti. Ak štát má také zákony, ohovárači si dajú pozor na jazyk, pretože vedia, že by neušli trestu. Kde nie je postih za zlomyseľné klebety, hrozia nepokoje rozhnevaného ľudu a štát nemá prostriedky, ako ich zaraziť. Rozsah škôd takého výbuchu nenávisti býva neúmerne väčší ako strach ohovárača z následkov. Ohováranie sa mu teda vypláca a bez prekážok ho šíri a nahlodáva tak základy štátu.
Rím si v tomto ohľade potrpel na dobré zákony, no naša Florencia je v tomto veľmi slabá. Len sa začítajte do dejín Florencie a zistíte, koľko významných mužov v správnych orgánoch republiky sa stalo obeťou očierňovania – jeden kvôli údajnej sprenevere štátnych peňazí, druhý kvôli úplatkom, tretí kvôli ctižiadostivosti a tak ďalej. Trenice, neznášanlivosť a skupinkárenie si tu šafárili bez konca, až republiku celkom zadusili. Riadnym súdom odsúdený alebo oslobodený občan nie je pre štát ničím nebezpečný a do dejín Florencie by sa určite zapísalomenej žalôb ako očiernených mužov, lebo – ako som už povedal – ohovoriť niekoho je ľahšie, než vypracovať žalobu.
Z histórie Florencie ešte pripomeniem prípad Giovanniho Guicciardiniho, ktorý veli vojsku pri obliehaní mesta Lukka. Nevedno, či kvôli jeho vojvodcovskej neobratnosti, alebo kvôli nepriazni osudu, no vojsko Lukku nedobylo. Kvôli tomu sa na neho zosypali reči, že sa od občanov Lukky nechal podplatiť. Naviac, tieto reči potvrdil aj nepriateľ. Giovanni bol zúfalý a rád by sa so zlými jazykmi verejne vysporiadal, ale nedalo sa, lebo republika takú inštitúciu nepoznala. Vytvorili sa dva nezmieriteľné tábory – Giovanniho stúpenci, väčšinou šľachtici, a proti nim búrliváci, ktorí volali po zmenách vo Florencii – a na ich nenávistný boj republika doplatila.
Verejný súd je teda nutným sebazáchovným opatrením. Ľudia musia byť donútení podať riadne podloženú žalobu a každý musí podľa práva dostať, čo mu patrí: buď odmenu, alebo trest.
Dodatok Mariána Moravčíka
To, čo Machiavelli píše o Florencii, plnou váhou platí na dnešné Slovensko. O to viac, že v uplynulých rokoch sa ohováranie šírilo nie popod ruku a v postranných uličkách, ale v hlavných médiách, ktoré o sebe tvrdia, že vysielajú len pravdu. A druhá vec je kvalita dôkazu pri žalobe. Koľko sme videli v minulosti „trestných činov“ doložených len výpoveďami niekoľkých „kajúcnikov“. Inak žiadne fakty. Toto sa nijako nelíši od obyčajného ohovárania.
Zákonmi sa dá vynútiť, aby médiá boli povinné, v prípade potreby, dokázať to, čo napíšu ako fakt. No horšie je, že tie ohováračské spôsoby toleruje veľká časť verejnosti. Ak sa nezmenia postoje verejnosti, tak naša republika dopadne veľmi zle.
