Čukotský folklór, príbeh rozpovedaný v roku 1948 miestnym 62-ročným obyvateľom z obce Uzlen, Čukotský autonómny okruh, zapísaný sovietskym lingvistom P. J. Skorikom, publikovaný pre verejnosť prvýkrát.
Žila raz jedna dievčina vo veľkom a krásnom dome. Nikdy ťažko nepracovala, jej jediná práca bola iba hranie s loptou. Každý večer sladko zaspí, ráno sa zobudí celá doružova, dobre sa naje a vždy si povie: ,,Tak som pripravená, môžem sa ísť hrať. Mám krásnu loptu, obrovskú.“ Takto je to deň čo deň, celý čas sa hrá, až pokiaľ ju k súmraku neumorí únava.
Raz sa dievčina zamyslela pri pohľade na mesiac: ,,Och, z čoho že si urobím novú loptu?“
Zobrala mesiac, zobrala slnko a vymodelovala z nich svoju novú hračku. Slnko z jednej strany, luna z druhej. Keď bola lopta hotová, dievča ďalej premýšľa: ,,Prekrásna si lopta, ale prázdna, nič v tebe niet. Čímže si ťa naplním?“
Vyšla z domu, pozrela na tmavú oblohu posiatu hviezdami: ,,Ajhľa, naplním ťa všetkým, čo mám nad sebou. Všetky hviezdy pre teba vezmem z oblohy!“
A tak sa stalo. Dievčina zobrala všetky hviezdy, naplnilo nimi svoju novú loptu a začala ju zošívať obrovskou ihlou. Keď došila, vyšla von a vidí – na nebi niet hviezd, niet luny, niet slnka, všade temnota.
,,Nu-ka“, vraví dievčina, ,,hodím loptu hore.“
Hodila loptu do výšky a zrazu bolo svetlo. Padla lopta dolu – opäť temnota. Hodí hore – svetlo, chytí do rúk – temnota. Keď sa unavila, vzala loptu so sebou, rozhodnutá spať. Všade navôkol nastala hustá tma, akej ešte nebolo.
Ľudia na zemi dostali strach. Muži hovoria: ,,Ako to? Kde je slnko? Kde je mesiac? Kde sú hviezdy?“
Jeden z nich* sa zamyslel a hovorí: ,,Pôjdem na cestu so psím záprahom, a zistím, čo sa stalo!“
Naložil do saní tulenie kože naplnené tukom, dlhé hrubé poleno a nahlas premýšľa: ,,Ach, čo sa to deje! Celý národ mrie, lebo niet slnka, niet luny, niet hviezd. Pôjdem ja do zeme Lýren, a sestru, ktorá tam žije, navštívim.“
Odišiel muž so psím záprahom na dlhú temnú cestu a svieti si na cestu drevom ponáraným do tuku. Prešiel už polovicu cesty, keď ho uvidí dievča s loptou: ,,Toto je pravý muž! Aký je len múdry! Zapáli si sviečku a ide von, ľúto mi je tohto človeka!“ Zobrala si loptu a vyšla von. Ako ju drží, lopta žiari slnečnými lúčmi a všade okolo nej sa rozprestiera iskrivé svetlo.
Nahneval sa muž cestujúci do Lýren a vraví: ,,Tak takto to je! Môžem ja premýšľať, kde sa stratilo slnko, kde sa stratila luna, kde sa stratili hviezdy! A hľa, oni sú tu! A toto dievča? Kto to je a odkiaľ sa tu vzalo? Celý národ zomiera, čo mi s ňou robiť?! Musím jej vziať loptu!“
Dievča opäť vošlo do domu, nastala temná tma. Muž sa vybral za ňou: ,,Nu-ka, dievčina, vyjdi von!“, na čo ona odpovedá: ,,Nevyjdem!“
Muž jej znova opakuje: ,,Nu-ka, dievčina, vravím – vyjdi von!“, na čo opäť odpovedá: ,,Nevyjdem!“
Zobral muž kamenný nôž, vošiel dnu, schytil dievčinu a nahnevane vraví: ,,Teraz ťa zabijem! Aká si len zlá! Celý národ kvôli tebe zomiera! Teraz zabijem!“
,,Nezabíjaj!“, prosí dievčina, odpoveď však znie: ,,Zabijem!“
Dievčina sa zľakla: ,,Dobre, dám ti loptu!“, na čo on: ,,Potom nezabijem! Poďme!“
Vyšli spolu von, dievča hodilo loptu na zem. Muž jej hovorí: ,,Nie tak! Vyhoď ju hore! Čo si to spravila so slnkom, mesiacom, hviezdami? Rozrež loptu a hádž!
Dievčina plače: ,,Oj, oj, oj! Zostala som bez lopty!“
Muž teda sám vyhodil loptu vysoko. A bolo svetlo.
Otočí k dievčine a vraví: ,,Viac to neurob!“, na čo ona prikyvuje: ,,Dobre. viac to nespravím. Nikdy, nikdy viac.“ Muž sa vrátil domov a všetci ľudia ho vítali. A dievčina od tých čias len šila a šila. Vyšívala lopty a na nich ihlou – slnko, mesiac, hviezdy.
МЕНОВЩИКОВ, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 221 – 223.
Preklad: Mgr. Soňa Valovičová. (*Havran ako človek, kultúrny hrdina.)
