Ilustračný obrázok: Pixabay
Čukotský folklór (Čukotský polostrov) s naratívom opätovného dobývania nebeských svietidiel demiurgom a tvorenia, zapísaný v roku 1895 ruským etnografom V. G. Bogorazom, preložený z ruského originálu Тот-темwáтқен пыӈыl. О началѣ творенiя вѣсть, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno na zemi zavládla hustá tma. Ľudia žili iba pri táborovom svetle. Ich potravou boli kamene: čierny kameň – mäso, biely kameň – tuk.
Havran letí nad zemou a pýta sa sám seba: ,,Od čoho vesmír takto schudobnel?“
Vyletel do oblakov a preletel do tej časti vesmíru, kde vládol Kele, a vidí, že slnko ukrýva vo veľkej koženej guli.
Keleho dcéra, ktorá sa práve hrala s loptami, vidí letieť Havrana a predvádza sa pred ním: ,,Nu-ka, nu-ka, nu-ka! Teraz ja!“
Začali spolu hrať. Vybrali si miesto, vytýčili hranice.
,,Slabá lopta!“, hovorí Havran. ,,Krič, keď budeme hrať so slnkom!“
,,Keď budeme hrať so slnkom? Keď budeš hádzať, prehráš!“, vystatuje sa dievča.
,,Nie, nie! Budem čakať v prednom stane!“
Dievča sa rozbehlo pre guľu, kde bolo skryté slnko, uteká k Havranovi: ,,Nu-ka, nu-ka, nu-ka!“
Havran čakal len na tento moment. Schytil guľu, prudko ju vytrhol a rýchlo odletel, za ním sa rúti Kele. Havran letí ako blesk, z plných síl vráža zobákom do gule, silnejšie a silnejšie, až nakoniec pretína guľu na tri časti. Slnko vyskočilo von, rozžiarilo sa a vyletelo na oblohu. Vidiac to Kele, obrátil sa späť a nahnevane odletel.
Potom Havran chodil po obydliach, všade ho vítali a kŕmili iba tým najlepším. Vtedy si povedal: ,,Dám ľuďom jedlo, zaženiem ich hlad!“
Našiel vŕbu, silno do nej kopol a z vŕby sa stalo obrovské stádo jeleňov, z ktorého po kuse dal každému človeku.
Potom si povedal: ,,Dám ľuďom vodu, zaženiem ich smäd!“
Preletel nad zemou, spustil jedno krídlo a vyoral brázdy do zeme, v ktorých začala tiecť sladká voda. Vytvoril rieky, jazerá i moria. Stvoril ryby, tuleňa, mroža, lososa, veľrybu, kosatku, medveďa, vlka, líšku. Nakoniec hovorí: ,,Nateraz stačilo darov! Stanem sa neviditeľným, budem lietať nad zemou, hlasno burácať.“ A premenil sa na hrom. Koniec.
БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900. Чукчи. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском округе. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 163 – 164. Preklad: Sonka Valovič Sazama
