Ilustračný obrázok: Marián Moravčík
Podľa viacerých starých filozofických tradícií je strach jeden z najväčších nepriateľov, ktorý bráni človeku v poznaní reality a rozvoji svojej osobnosti.
Mnohí ľudia majú veľa strachov a strašiakov , ktoré si vytvárajú často aj sami. Strachy vyvolávajú aj niektoré média. Neuvedomujú si, že strašia ľudí denne a ľudia to možno aj chcú. Je to ale seba zničujúce. Málokomu sa podarí vystúpiť zo zemegule. Strach je jeden z najväčších prostriedkov politiky. V mene strachu sú často vojny.
Ja osobne sa bojím jadrového konfliktu, ktorý by bol fatálny pre všetkých.
Podľa môjho priateľa psychiatra patríme však do generácie, ktorá vyrástla v strachu z jadrového konfliktu. Berie ho filozoficky. Stále sa domnieva, že človek napriek všetkej rozpínavosti nedosiahol stav, kedy je schopný zlikvidovať sa kompletne. Ani jadrom ani klimatickou zmenou. Život je silnejší ako si často myslíme a ľudia sú najschopnejšie tvory a prežijú a prežili už kadečo. Kompletná likvidácia ľudstva je mimoriadne nepravdepodobná. Jediné čo mu napadá je kozmická katastrofa, teda niečo čo kompletne znemožní život ako taký. Vtedy prežije len minimum života.
Čo mne naháňa ďalej strach je aj rozmach starých preverených klamstiev.
Klamstvá o tom, že ľudia sú slabé, neschopné indivíduá, ktoré sú odsúdené na večné strádanie pokiaľ sa ich záujmu neujme silná vláda zložená z múdrej elity, ktorá im zabezpečí ich blaho, strechu nad hlavou, jedlo do úst a nakoniec na tej vláde bude závisieť ich samotný život.
Pod vlajkou všeobecného blaha vynáša k moci často bezcharakterných ľudí, neštítiacich sa ničoho, klamstva, krádeží. Zameraných na svoj vlastný prospech, obohatenie a ukájanie sa mocou. Produkujúci stále viac a viac sa rozrastajúci dav“veriacic“ svojej ideológie, ktorí sa prepadávajú do temna svojho zla, nenávidiaci každého odporcu, kritika. Rozkol je nie prostriedkom. Rozkol je často cieľom. Nenávisť sa stáva túžbou, povinnosťou, každodennou potrebou drobných ľudkov hltajúcich slová uhladených politikov v oblekoch. Nenávidieť blížneho je droga, je ako vzduch, bez nej sa človiečik cíti nesvoj pridusený, potrebuje ju viac a viac. Ako konzumuje nenávisť stále hltavejšie, tým ho nenávisť viac spaľuje a potrebuje jej ešte viac, väčšiu dávku, len aby zahnal bolesť a prázdnotu spôsobenú jej konzumáciou.
Jednoznačne tohoto sa tiež bojím. Lebo viem, že sú to zbytočne stratené roky a obrovské množstvo utrpenia, ktoré je bez zmyslu. A napokon aj tak raz skončí. Lebo to nie je cesta. Zjavne neexistujú ľudia, ktorí by nemali strach. Sú len ľudia, ktorí nedovolia strachu, aby diktoval ich postoj.
Celá naša civilizácia s jej pôžitkami a luxusom, aký nepoznali žiadne generácie pred nami je krehká konštrukcia postavená na chabučkých morálnych a intelektuálnych základoch vďaka intelektu nepatrného percenta géniov. Tí dali mase detí do rúk zápalky a granáty – a teraz vedno dúfame, že ich neodpália.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Strach je široká téma, o ktorej sa dá písať z viacerých uhlov pohľadu. Dnes pripomeniem aspoň toľko, že za našich mladých čias sa deti učili prekonávať strach a skúmať veci, ktorých sa boja. Lovili sme „bobríkov odvahy“. Človek sa už v mladom veku musí naučiť pracovať so svojim strachom, lebo strach je dobrý sluha (ktorý nám zabráni kvôli hlúposti súťažiť o Darwinovu cenu), ale zlý pán.
Myslím, že dnešné deti sa v systéme vzdelávania zámerne učia podliehať strachu. Ale nedajte sa mýliť drzým sebavedomím a neúctou k tradíciám a autoritám. Tak sa neprejavuje odvaha a prekonávanie strachu. Dnešní žiaci a študenti sa učia báť robiť chyby a mýliť sa. Učia sa radšej ísť do sporu, hádať sa a nepriznať omyl. Ale kto sa bojí robiť chyby, skúšať a analyzovať výsledky, naučí sa o živote podstatne menej.