
Iste viacero čitateľov čítalo úvahu MÁME TO, CO NIKDO NECHTĚL od Lenky Procházkovej. Z jej úvahy citujem: „Žijeme ze dne na den a ve strachu, co bude zítra. A zítra může být i válka. Ekonomové se obávají, že je neodvratná. Zbrojařské koncerny v to doufají. Tentokrát už Rusko ale nebude Evropu zachraňovat. Tak se probuďme, je za minutu dvanáct“. Nemôžem inak nepripomenúť realitu 36 rokov po roku 1989 ako niekoľkými faktami, udalosťami čo sa stali, udiali.
Práve v dnešnej úvahe Čo nás čaká si dovolím čitateľovi pripomenúť nášho velikána a jeho dielo Tanec nad plačom (Peter Zvon). Nadpis indikuje, že človek musí rýchle prejsť v mysli z jednej asociačnej oblasti na druhú. Tento oxymoron sa mi javí ako vhodná charakteristika, opis toho, čo sa dialo po roku 1989 v SR, ba hlavne v EÚ. Teraz naviac je vojna na Ukrajine.
V mojej knihe Aj ekonómia je veda (2018) mám kapitolu Lesk a bieda západu – aj my sme vedeli ekonómiu a podkapitolu 5.4 Neblahý lesk rozvoja, smrť dlhom, zavrhnutie ekonómie. Aspoň v krátkosti opíšem jeden škandál, o ktorom písala denná tlač, a dá sa povedať, v celom svete. Ide o demaskovanie reality, ktorá sa stala 2. 12. 2001, keď americká energetická spoločnosť Enron zbankrotovala.
V roku 2000 boli Enron a WorldCom korporácie, ktoré mali byť vzorom, predstavovali korporácie (americký ekonomický termín) integrity a nevídaného úspechu. Dnes, naopak, sú poškvrnené a škandalizované. Enron bol založený v roku 1985 a v roku 2001 bol siedmym najväčším podnikom USA. Dnes vieme, že jeho expanzia bola budovaná na prepracovanej sieti lží, podvodoch a klamstvách. V októbri 2001 po odhalení, ktoré urobil jeden z jeho predchádzajúcich vysokých predstaviteľov, riaditelia Enronu uznali, že umelým zvyšovaním vykazovaného príjmu v účtovníctve a zakrývaním dlhov vykazovaná hodnota ich podniku bola oveľa vyššia ako bola skutočná hodnota. Výkonní riaditelia Enronu Jeffery Skilling a K. Lay boli obvinení z klamstva, ktoré im prinieslo milióny dolárov, ale nakoniec zhltlo bohatstvo majiteľov akcií.
Inak to nebolo ani vo WorldCome. S. Sulivan, vysoko postavený finančný úradník, ktorý nastúpil do WorldComu v roku 1992 a pomohol mu k tomu, že sa WorlCom stal najväčším gigantom v telekomunikáciách vo svete. V poslednom roku zamestnania vo WorldCome mal Sulivan plat vo výške 700 000 USD a jeho bonus (v opciách) bol 10 miliónov USD. A iba 10 rokov po jeho nástupe do WorldComu, Sulivana vyhodili a zatvorili za falšovanie účtovníctva podniku; opäť umelo navýšil zisk o 4 mil. USD a umelo zvýšil svoj vlastný bonus. Zakrátko po týchto udalostiach WorldCom skrachoval a 17 000 robotníkov sa ocitlo na ulici.
Lesk pre jedných a bieda pre druhých.
Ale už J. S. Mill napísal:
„Je vo verejnom záujme, aby bol obmedzovaný nie majetok, o ktorý sa človek zaslúžil, ale majetok získaný bez vlastnej zásluhy“.
Asi najväčším prekvapením bolo nie to, že Enron mal 13,15 miliardy USD dlhov, ktoré vykazovalo ich účtovníctvo, ale skôr to, že 13,85 mld. USD v mimo bilančných a podmienených záväzkov, dlhov, ktoré boli premyslene ukryté u mimo bilančných subjektov (legitímnych) známych ako special-purpose entities or vehicles (SPE alebo SPV), teda špeciálne účelové podniky, čiže spoločnosti, ktoré boli založené za účelom nejakého špeciálneho cieľa; a tak dlh Enronu bol skoro 27 mld. USD.
Finančná realita viacerých amerických podnikov môže byť dieťaťom tieňového bankovníctva.
Tieto dva príklady jasne ukazujú, že uspokojovanie vlastného záujmu (princíp, na ktorom je budovaný kapitalizmus), fúria súkromného vlastníctva, krédo dnešného kapitalizmu, sa pretvorilo do toho, že ľudia porušujú zákon a aj morálku, ktorú otec ekonómie A. Smith predpokladal a na nej založil svoju teóriu.
Po roku 1989 nastalo oslabenie ekonomiky SR. Predovšetkým musím spomenúť zamotaný príbeh VSŽ Košice. Pozrime si čo sa dialo s týmto naším vzácnym podnikom. Výstavba VSŽ začala v roku 1960. Povzniesli Košice. V júli 1989 sa pretransformovali na štátny podnik. V novembri prišla zamatová revolúcia, zmeny vlastníckych pomerov. Strategické podniky, teda aj VSŽ sa stali súčasťou kupónovej privatizácie. Bolo to v rokoch 1991 – 92, kedy ministrom privatizácie bol I. Mikloš. VSŽ mali zisk 4 miliardy slovenských korún.
V roku 1994 sa dostali definitívne do súkromných rúk. Prišiel A. Rezeš, ale vlastne aj pád predsedu vlády V. Mečiara. V deň pádu (11/3/1994) vláda schválila niekoľko privatizačných projektov! Aj predaj 1 568 159 akcií (9,57 percenta) spoločnosti Manager, spoločnosti, ktorá bola v Obchodnom registri právoplatne zapísaná v ten istý deň – so základným imaním 100 tisíc korún. V ten istý deň si táto spoločnosť vybavila vo vtedajšej Priemyselnej banke (ktorú v tom čase sčasti vlastnili práve VSŽ) úver – na prvú splátku kúpnej ceny akcií. Nominálne hodnota akcií VSŽ bola 1,5 mld. slovenských korún. Cena privatizačného predaja však bola 315 miliónov korún.
Kto bol za spoločnosťou Manager?
Zakladateľmi boli A. Rezeš, J. Smerek, Peter Hrinko, F. Petrák a V. Balánik. A. Rezeš sa hrdil tým, že on vyrastal na VSŽ. A netajil sa bohatstvom. Jeho vplyv sa rozrástol, 10 percent sa mu málilo. Hovorieval, že kontroluje takmer 50-percentný podielový balík. Vo vláde Mečiara bol A. Rezeš ministrom dopravy. V roku 1997 pre Trend ochotne zrátal koľko akcií má v železiarňach – Manager 10%, Ferrimex 15%, Hutník 10 % a Všeobecná 12%. Rezeš mal však aj vilu v Španielsku a nielen to. Kúpil futbalový klub pražskej Sparty, ba aj hokejový klub a futbalový klub v Košiciach. Kúpil si aj prúdové lietadlo Hawker 800. Ukázalo sa, že tieto nákupy sa realizovali na dlh. V médiách sa objavili správy, že to bolo až 15 mld. korún.
Do VSŽ nastúpil tzv. kindermanažment, ktorému šéfoval Július Rezeš, syn Alexandra. V decembri 1998 ho vystriedal Gabriel Eichler. Predstavili ho ako bankára v USA a vraj slovenského pôvodu. Sám povedal, že ho prekvapilo neskutočné rozkrádanie železiarní. A to nielen na najvyššej úrovni.
V roku 1998 mali VSŽ vyše 160 dcérskych spoločností. Len 30 z nich súviselo s hutníctvom.
Pracovníci VSŽ za G. Eichlera zažili obrovské prepúšťanie. O VSŽ malo záujem viacero investorov – indický Ispat Group, rakúsky Voest Alpine, či holandská firma Hoogovens. S požehnaním vtedajšej vlády sa majiteľom košických hút stal americký gigant z Pittsburghu. Američania, teda US Steel, kúpili VSŽ. Prisľúbili finančné stimuly nielen mestu Košice ale aj obrovské investície do podniku. Vyžiadali si zato 10 ročné daňové prázdniny, Teda daňový úrad nevidel z ich obrovských ziskov ani korunu. Mali zachovať zamestnanosť. A aj tak veľa zamestnancov dostalo tzv. zlatý padák …
Zažili sme časy amputovanej ekonómie, jej hlboké poznatky nepotrebovali.
Opis VSŽ len čiastočne ilustruje spôsob a formy prechodu do kapitalizmu po roku 1989. Aby som ukázal vzniknuvšiu hĺbku ekonomických problémov našej ekonomiky, nemôžem nespomenúť Zoznam podnikov vybudovaných na Slovensku počas komunistického zázraku 1948-1989 (aktualizácia 09. 01. 2024), ktorý koloval na internete. Má 30 strán. Je až neuveriteľné, čo všetko sa dalo vybudovať počas 40 rokov 1948- 1989.
Ekonomickú silu ekonomiky sme stratili. Teda máme čo sme nechceli.
Záver
Nemôžem nepripomenúť, že Slovenskú republiku eurokomisár pre rozširovanie EÚ Verheugen uviedol ako veľmi dobrý príklad toho, ako sa krajina dokáže rozumne a efektívne integrovať do EÚ. Maskovaná pochvala o čom hovoria fakty, ktoré som uviedol vyššie.
Totiž prvé príznaky zmeny cieľov a zámerov EÚ už indikovali naše prístupové kapitoly a reálne zmenu znamenala Lisabonská zmluva. A tak dnes aj mnoho ekonómov, ba aj spisovateľka píšu o chybných krokoch, ktoré robila EÚ. V rámci procesu rozširovania, ako hovorili v prístupovom proces, prijíma EÚ nových členov, ktorí splnili viaceré politické a hospodárske podmienky. Týmto procesom sa vraj podporujú demokratické a hospodárske reformy v krajinách, ktoré sa chcú stať členmi EÚ, ako aj stabilita a prosperita v Európe.
A dnes nevieme, čo nás čaká. Máme čo sme v roku 1989 nechceli. Nechceli sme klamstvá a lži ako robil Enron.
Prof. J. Husár
Bratislava, 19/1/2025
Pôvodne vyšlo: https://www.reminiscencie-sucasnost.sk/co-nas-caka/