Obrázok od Andrew Khoroshavin z Pixabay
Nadpis som si zvolil na základe protestu proti chudobe, ktorý sa konal 8/10/2022 v Prahe a aj v Bratislave a očakáva sa, že taký protest bude aj v Madride aj v Lisabone. Nazval by som to neželaným dianím na pozadí našej existencie a to nielen na Slovensku, ale aj V Španielsku a Portugalsku, či v EÚ.
Po nástupe terajšej vlády výrazne prevláda zvada medzi politickými stranami. Preto na úvod nemôžem neuviesť najzávažnejší fakt a to, čo je bázickou otázkou ekonomickej vedy: otázka – čo vyrábať (maslo, tanky), ako vyrábať (orať koňmi, orať traktorom) , a pre koho vyrábať (pre bohatých, pre chudobných). Na úsvite dejín mal človek budzogáň na zabitie mamuta, pazúrik na jeho porciovanie a oheň na jeho tepelné spracovanie. Dnes máme veľa druhov energie.
Úvahu začnem citátom z mailu:
„Niektorí politici ako napr. Sulík a iní, ktorí sú súčasťou strany SaS neustále prehlasujú, že súkromné vlastníctvo má byť v štáte dominantné, nakoľko vraj štát je zlý vlastník. Nuž a to vyhlasoval aj Mikloš.Teraz, keď nastala pandémia koronavírusu, nastali problémy súkromného podnikania a súkromné firmy sa teraz obracajú na štát, aby ich dotoval a preplácal ich ušlé zisky, aby štát ich vytrhol z biedy. V čase rozkvetu súkromné firmy kašlú na štát, štát okrádajú, klamú štát neodvádzaním daní,( vraj neodvádzanie daní predstavuje ročne niekoľko miliard), odvádzaním daní do daňových rajov v iných štátoch(ako príklad je PENTA, Matovič, Počiatek a ďalší) a teraz zrazu štát daj? Prečo si súkromné firmy nepožičiavajú financie zo súkromných bank, aby prekonali krízu, ale sa obracajú teraz na štát? Keby všetko v štáte bolo súkromné, na koho by sa súkromné firmy obracali o pomoc? Je paradoxné, že teraz Sulík ako minister hospodárstva potrebuje na vykrytie problémov súkromných firiem štátne peniaze?. Zrazu je štát dobrý vlastník?, či dojná krava? Taktiež nedávno tvrdil, že všetko vyrieši trh. Tak teraz nech trh rieši“.
Ako mohla vzniknúť globálna kríza? Tá dnes trápi svet. Máme ekonomickú vedu a vieme ju využiť na usmerňovanie ekonomiky. Lebo monopoly!
Chudobu, o ktorej sa hovorilo na námestiach si dovolím trochu priblížiť a objasniť.
Chabo o tom hovorili rečníci na námestí.
Aby čitateľ vnímal váhu mojich tvrdení, dovolím si uviesť, že som bol expertom ILO (Medzinárodný úrad práce) v Etiópii. Chudoba označuje status človeka, vyznačujúci sa hmotným nedostatkom. A práve sme na proteste zistili, že sa netýka iba rozvojových zemí. Je to teda stav, ktorý nezaisťuje človekovi základné podmienky pre dôstojný život a uspokojenie najnákladnejších ľudských potrieb; zažil som to v Afrike, chodil som po dedinách.
Je spojená so značnou hmotnou núdzou, nedostatkom potravín, nezávadnej vody, ošatenia, zlej bytovej situácie, nedostatočným či žiadnym prístupom k základnej zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu a podobne.
Ale aké sú dôsledky?
Dôsledkom býva hlad, podvýživa, nedostatočná imunita, nevzdelanosť, náchylnosť k chorobám, depresie, vysoká detská úmrtnosť, alebo nízka stredná dĺžka života. Všetko som to videl v Etiópii. Je to stav, keď sú základné životné podmienky v rozpore so základnými ľudskými právami.
Uvedomujú si to naši politici?
Z ekonomického a aj sociálneho predstavuje chudoba jeden z najnáročnejšie riešiteľných problémov. Mala by sa síce stať motivačným prvkom k vzdelaniu, ale vidíme, že aká je dnes veľká migrácia práve aj z Etiópie, či Eritrei. Toto ekonomické, hmotné pojatie chudoby je stav, ktorý predovšetkým spôsobuje nedostatok peňazí, ľudia nemajú zdroj peňazí. Takto to vnímajú ľudia.
Tak by sa mali nad problémom zamyslieť aj naši politici, ktorý s ľahkosťou vyslovujú pojem chudoba. OSN vytvorilo orgán Medzinárodný úrad práce, a to po druhej svetovej vojne.
Čitateľovi si dovolím pripomenúť aj klasifikáciu chudoby, ktorú vytvorila Svetová banka. Tá klasifikácia je založená na hraniciach denných príjmov na osobu. Na tej báze Svetová banka robí odhady koľko ľudí žije aj v extrémnej chudobe, čo znamená, že človek má menej ako 1,25 USD na deň.
Z menej ako 2 USD denne žilo už pre 20 rokmi zhruba 2,7 miliardy ľudí.
Najviac chudobných žije v Subsaharskej Afrike a v južnej a juhovýchodnej Ázii.
Chudoba je tiež úzko spojená s pojmom čiara biedy, čo je akási hranica v životnej úrovni. To kade prechádza je dané viacerými faktormi, predovšetkým geografická poloha, stupeň ekonomického rozvoja (slovenskí ekonómovia navrhli jeho meranie, nie nič nehovoriace HDP) a iné. Krajiny sa snažia brániť prepadu pod čiaru biedy rôznymi metódami, napríklad zavedením minimálnej mzdy, sociálnymi dávkami, nemocenským zabezpečením a podobne.
A vidíme, že v 21. storočí chudoba aj v Západných krajinách patrí medzi najzávažnejšie globálne problémy ľudstva.
Čo robia a robili ich politici? Nerešpektovali ekonómiu.
Tento dlhší úvod som musel uviesť, lebo ozaj ide o to, či môžeme žiť bez obáv o budúcnosť svojich potomkov. Politici u nás, ale aj v Európe hovoria, že je to relatívne normálne.
Tým, že sa ekonómii venujem už viac ako 70 rokov, nedá mi nepovedať, že predovšetkým politici musia vedieť, musia mať vzdelanie (malo ho revolucionári v roku 1989?), aby zabezpečili normálny život ľudí a nie chudobu.
Totiž už to, čomu sme od jari 2020 boli a sme aj aktuálne permanentne vystavení sa nedá definovať ako normálna situácia.
A dovolím si povedať, že slovenský národ je vládnucou mocou vystavený už tretí rok, nazval by som to, stupňujúcemu sa strachu. Strachu o zdravie, strachu o živobytie, ba holú existenciu. Sme spoločenstvo normálnych ľudí, ktorí v našej zemi žili a žijú v konkrétnej historickej podobe, v konkrétnych podmienkach – geografických, ekonomických a kultúrnych a spoločenských.
Máme však životné skúsenosti, v závislosti od veku, na súčasnom či bývalom profesijnom postavení (mnohí boli vylúčení zo strany aj z práce), ale tiež schopnosti analyzovať dianie okolo nás.
Vieme usúdiť, čo sú fantazmagórie politikov.
Nášmu národu, v jeho čele a hlavne dnes sú ľudia, ktorí nezažili skautov, či pionierov a nezažili druhú svetovú vojnu, ale slovo vojna nehanebne skloňujú vo všetkých pádoch, bez toho aby boli schopní domyslieť dôsledky svojho konania.
A tak máme ekonomickú krízu, energetickú krízu a infláciu a strach o budúcnosť. Vzhľadom na to, že sme národ vzdelaný mali by sme si spoločne položiť otázku, hlavne tí čo sú v pozíciách, či môžeme to či ono zo svojej pozície ovplyvniť.
Predovšetkým ide o ekonómov. Budeme sa konečne zaoberať ekonomikou? Funguje tak ako o tom hovoria zákony ekonómie, či už makroekonómie a či mikroekonómie. Už neraz som v Slovenskom slove uverejnil grafický obraz ekonomiky ba aj naformuloval niekoľko ekonometrických vzťahov a závislosti ekonomických javov prostredníctvom makroekonomických veličín masa peňazí, nástrojov fiskálnej a nástrojov monetárnej politiky. Ekonometrických rovníc môžu byť tisícky a teda netreba aby sa politici hádali, či DPH bude 30, 20, či 9%. Ekonometria má modely opierajúce sa o diferenčné či diferenciálne rovnice.
Vedia to vládni ekonómovia?
Záver
Opäť citát z dnešného internetového SME:
„Daimler, BMW, Siemens, Volkswagen sú tradičnými symbolmi nemeckého úspechu v priemysle. Na rozdiel od USA však Nemcom chýbajú firmy novej generácie, ktoré prerazili na globálnom trhu. Nemajú svoj Google či Amazon. Zmeniť to mal Wirecard. Firma, ktorá sa zameriavala na spracovanie digitálnych platieb a jej obrat sa pohyboval v miliardách eur, pôsobila po celom svete, mala pobočku aj v Košiciach. Pre nemeckých politikov bola splneným snom a dôkazom, že aj v Nemecku majú vhodné podnikateľské prostredie pre perspektívne startupy. Príbeh Wirecardu však pripomína skôr hollywoodsky triler. Ukázalo sa, že firma manipulovala s účtovníctvom, realizovala fiktívne transakcie a pre pochybných ľudí prala špinavé peniaze.Ústrednou postavou bol prevádzkový riaditeľ Jan Marsalek, tajomný rakúsky bankár s údajným napojením na ruské tajné služby. Od leta 2020, keď sa prevalil škandál s Wirecardom a firma skrachovala, je nezvestný“.
Budeme sa, aj my aj EÚ už konečne zaoberať vedeckým riadením ekonomiky, aby sa nediali takéto švindle?
Definícií pojmu politika je mnoho. Jedna znie: politika je umenie vládnuť ľuďom tým, že ich klameme.
Politický systém má byť (pozri Karvaš), čo žiada ekonomická veda, byť taký spôsob vládnutia, v ktorom politika garantuje stabilitu a poriadok pre dokonalé fungovanie ekonomiky.
Oba citáty nehovoria o optimálnom fungovaní ekonomiky. Kedy sa konečne vlády budú zaoberať fungovaním ekonomiky?
Teda otázkou je: ako sa dajú vytvoriť také inštitúcie, ktoré by minimalizovali nebezpečie hroziace od škodlivých vládcov a podnikateľov?
Prof. Jaroslav Husár
Bratislava 9/10/2022
Poznámka Mariána Moravčíka:
Aspoň stručne k notorickému liberálnemu memu, že „štát je zlý vlastník“. Vyplýva z toho, ako liberálni kapitalisti chápu podnikanie a vlastníctvo. Podľa nich je podnikanie činnosťou zameranou na dosahovanie zisku a vlastnícke práva interpretujú tak, že dosahovaniu ziskov nesmie nič brániť. Štátne podnikanie a štátne vlastníctvo má spravidla trochu odlišné hlavné ciele a takmer nikdy nie je prioritne zamerané na dosahovanie zisku. Ako príklad uvediem štátne vlastníctvo pôdy v národných parkoch alebo vlastníctvo vôd.
Hoci sa liberálni kapitalisti snažia presvedčiť nás o opaku, tento prístup k chápaniu vlastníctva je historicky veľmi mladý. Ešte vo feudalizme sa vlastníctvo chápalo ako podmienené a dominovali mu vzťahy lénneho pána a klienta. Kapitalistické chápanie vlastníctva prevládlo až po víťazstve buržoáznych revolúcií v Európe a Amerike.
Je dobré si všimnúť, že dvojitý meter je liberálnemu kapitalizmu vlastný od samotných koreňov. Veď práve tým, že sa kapitalisti zmocnili štátu ako inštitúcie, presadili svoju definíciu vlastníctva a dnes to štátu „vracajú“ tým, že čoraz viac okliešťujú jeho sociálne funkcie.
Pozrite aj: https://belobog.sk/ekonomicke-vymeny-a-zivotne-strategie-reakcia-na-prof-husara/
