Ilustračný obrázok: flickr
Minulý štvrtok som na stretnutí klubu svojpomocného vzdelávania v Liptovskom Mikuláši rozprával o skupinovom myslení. Účastníkov prekvapili viaceré príklady z reálneho života okolo nás, na ktorých sa prejavuje úplne skreslené vnímanie skutočnosti, dôsledok nášho západného skupinového myslenia. Medzi také príklady patrí postoj ku konfliktu Západu s Ruskom, postoj k „vakcinácii“ počas kovidovej psychózy, ale máloktorý problém je tak rafinovane skrytý a tak zasiahnutý skupinovým skreslením, ako pojem ZISKU a jeho úloha v reálnej ekonomike.
Keď niekde čo len opatrne spochybním, že by zisk mal byť hlavným účelom podnikania, najčastejšie dostanem automatické argumenty hlavného liberálneho ekonomického prúdu, že zisk je motorom ekonomiky, že je nutný na rozšírenú reprodukciu kapitálu, že je zdrojom pokroku a odmenou za inovácie. Stretol som sa dokonca s názorom (nie bezvýznamného človeka, ktorý verejne píše populárne články o ekonómii), že bez zisku by sme stále boli v stredoveku.
Ponechám nateraz stranou etické argumenty, aj stovky príkladov slávnych vynálezcov a objaviteľov (za mnohých aspoň tri mená: Nikola Tesla, Charles Goodyear, Johanes Guttenberg), ktorí boli mizerne odmenení za svoje inovácie a zisky z ich práce doteraz inkasuje niekto úplne iný. Argumenty liberálnych ekonómov v „prospech zisku“ sú však plné demagógie, ktorá formuje naše skupinové myslenie.
Napríklad Martin Vlachynský z „think-tanku“ Iness dáva demagógiu už do titulku: Bez zisku nie je konkurencia a v článku (ktorý argumentuje proti obmedzeniu ziskov zdravotných poisťovní) to podčiarkuje myšlienkou, že „pre ekonóma je možnosť zisku motiváciou k efektívnosti“. Lenže technicky, a ekonóm v podniku je technik, to funguje inak. Efektívnosť je hlavná úloha ekonóma. On, ako profesionál, má zabezpečiť, aby podnik svoje ekonomické ciele dosiahol s optimálnou efektívnosťou, inými slovami s vynaložením minimálnych možných nákladov. Ak je suma nákladov nižšia ako suma tržieb, výsledkom je zisk. V tomto technickom zmysle nie je možné zisk, ako hospodársky výsledok podniku, ani obmedziť, ani zakázať. Podsúvanie tohto motívu kritikom je demagógiou liberálov.
Druhá technická vec sa týka rozšírenej reprodukcie. Lebo z dlhodobého pohľadu životného cyklu podniku investícia do rozšírenej reprodukcie, vrátane všetkých inovácií vo výskume a vývoji, sa nikdy nefinancuje „zo zisku“, ale stáva sa nákladom a premietne sa do tržieb za produkty a služby. Aj technika „zo zisku“ prebieha tak, že prostriedky ostávajú vo fonde „nerozdeleného zisku“ a postupne sa prevádzajú do investičných fondov. Po realizácii investície sa postupne v odpisoch premietajú do nákladov. Argument, že kritika zisku je zameraná proti investíciám a inováciám, je tiež demagogická a nepravdivá.
Napokon, nedá mi, aby som nepostavil do krivého zrkadla aj vyššie spomenutý titulok Martina Vlachynského o tom, že „bez zisku nie je konkurencia“. Verím, že autor článku pozná základnú učebnicu ekonómie od Paula Samuelsona. Tento laureát Nobelovej ceny, síce kdesi v poslednej tretine textu a v drobnej poznámke pod čiarou, ale celkom jednoznačne uvádza viacnásobne potvrdený poznatok, že na trhu, kde existuje dokonalá konkurencia, konverguje miera zisku v dlhodobom horizonte k NULE. Takže pravda je presne opačná, ako tvrdia liberálni demagógovia – tam, kde je dokonalá konkurencia, tam zisk nie je a práveže platí to, čo aj ekonomicky nevzdelaný človek vidí okolo seba: bez konkurencie (v monopolnom prostredí) JE ZISK, a poriadny!
Teraz ale moment, zastavme sa, aby sme si ujasnili, čo budeme považovať v ďalších úvahách za „zisk“. Vzhľadom na to, čo som napísal vyššie, nebudeme riešiť hospodársky výsledok bežného fiskálneho roka, a v dlhodobom horizonte považujme aj všetky investície, výskum, inovácie a (nech nie som držgroš) aj odmeny manažérom a členom správnych a dozorných rád. To všetko považujme za náklady, lebo to firma musí vykryť príjmami z tržieb. To, čo nám ostane – čistý ZISK – je to, čo si pre seba rozdelia vlastníci kapitálu. Ľudia, ktorí sa nijako nepodieľajú na činnosti podniku, a to hovorím s čistým svedomím, lebo v tom prípade by ich odmena patrila do nákladov a nemali by sme ju v čistom zisku. Títo ľudia sú spravidla – finančníci, alebo majitelia finančného kapitálu.
Problémom teda nie je všeobecne zisk ako taký. Technický kladný hospodársky výsledok – zisk, ktorý sa ale vráti späť do podniku formou investícií, ktorý sa vráti zákazníkom formou bonusov alebo zníženia cien, teda taký, ktorý skutočne dlhodobo konverguje k nule, taký je v poriadku. Problémom je nadmerný zisk, ktorý uniká nielen z podniku, ale najčastejšie aj z odvetvia, možno dokonca z celej ekonomiky – niekam do pokladu, „investičných nehnuteľností“ a finančných derivátov – to už problém je.
A problémom sú aj ekonomickí demagógovia, ktorí zastierajú skutočnú povahu zisku, a že nie je zisk ako zisk. Nie je náhodné, že práve na stránke Slovenskej asociácie finančníkov nájdeme k problematike zisku vyhlásenie, ktoré vyznieva v tom zmysle, že čím viac ziskov v korporáciách, tým lepšie (lebo napr. aj viac sa odvedie štátu v daniach). V tejto súvislosti pripomeniem, verím, že mnohí čitatelia na to už prišli sami, že dane zo zisku sú z dlhodobého pohľadu tiež nákladom. Okrem toho sa vracajú do ekonomiky vo forme dôchodkov a sociálnych dávok.
Čo je zlé na postoji finančníkov? Práve prístupom „čím viac zisku, tým lepšie“ sa zo zisku robí zlaté teľa. Samoúčel, kvôli ktorému sa údajne deje celý ekonomický život spoločnosti. Obracia naruby poučenie, ktoré dávame deťom už v škôlke, že jeme (inkasujeme tržby) preto, aby sme žili, a nie naopak.
Ako teda napraviť chyby nášho skupinového myslenia?
Mali by sme odmietnuť individualistický prístup k ekonómii a prestať veriť bludu, že individuálny zisk je zároveň ziskom celej spoločnosti (vraj „ekonomický rast“). Až zúfalo často sa stretávame s opakom, keď sa individuálny zisk dosahuje na úkor spoločnosti. Dokonca aj títo demagogickí obhajcovia individuálneho zisku takmer jedným dychom hovoria o nekalej súťaži a korupcii, keď sa hovorí o zisku ich konkurentov.
Mali by sme sa snažiť zvrátiť ten „koniec dejín“ na nové perspektívy rozvoja. Mali by sme sa naučiť účtovať celospoločenské príjmy a výdavky, zisky a straty. A nemali by sme tolerovať žiadnu formu parazitizmu, keď si niektorý podnik, alebo akékoľvek entity, mienia bez protihodnoty ponechať z tržieb viac (resp. formou pasívneho príjmu rozdať svojim „vlastníkom“), ako sú samy ochotné dať svojim zákazníkom a klientom.
