( ….alebo sedím na konári a je mi dobre, kým si ho definitívne neodpílime s PS)
Pred časom som písal blog na tému recesie európskej ekonomiky, kde postupnému krachu historických priemyselných bášt ako bolo najmä Nemecko ideme oproti nezmyselnými opatreniami na úrovni EK a EÚ. (https://tibordanac.blog.pravda.sk/2026/01/09/europa-sa-ruca-stiahne-aj-slovensko-pan-kamenicky-pani-sakova/) Ako ruka v ruke s postupným ústupom konkurencieschopnosti európskeho priemyslu voči svetu súvisí aj správanie európskych lídrov v súčasnej napätej geopolitickej situácii. A nie je to len konflikt na Ukrajine ale je to nejasný, vajatavý a často sa meniaci postoj k otázkam v konfliktoch Izrael – Gaza, meniace sa stanoviská na dianie a postoje k Iránu, zľahčovanie absurdnej intervencie USA vo Venezuele spojenej s únosom prezidenta Madura, atď. .
Ak sa slovenská opozícia nechala počuť, aby sme sa v súčasnej dramatickej situácii primkli ešte viac k európskym lídrom, je to rovnaká rada, akoby nám odporučila, aby sme si uviazali železnú guľu k nohe a skočili do rieky. Vypočul som si TV Podcast s bývalým ministrom zahraničných vecí, Ivanom Korčokom v SITA, kde veľmi intenzívne kritizoval Vládu SR a jej predsedu, že SR nie je za jedným stolom v tzv. „Koalícii ochotných“, pretože za tým istým stolom sa bude deliť balík investícií pri obnove Ukrajiny. Okrem uvedenej „úvahy“ p. exministra, vyšlo z jeho úst aj vyjadrenie, že Slovensko by po boku Koalície ochotných mohlo vyslať svojich vojakov na „mierovú“ misiu na Ukrajinu.
Nuž je mi ľúto ale musím skonštatovať, že najhlúpejšie a najneschopnejšie vedenie v súčasnosti nemajú ani Spojené štáty, ani Rusko či Irán, ale Európska únia, kde sa aktívne hlási aj naša opozícia, ústami spomínaného Korčoka, Šimečku alebo niektorých „našich „ europoslancov, ktorých si výdatne platíme. Európska únia, ktorá robí až nepochopiteľné samovražedné kroky. Ja nepatrím do tábora prívržencov Róberta Fica ale niekoľkokrát som verejne povedal aj napísal, že Slovensko a jemu podobné štáty politiku na všetky svetové strany výsostne potrebujú. História nekompromisne ukázala, že viazať sa na veľmoci sa nám nikdy neoplatilo, dokonca až vypomstilo. Len nedávno zverejnili archívne udalosti predchádzajúce Mníchovskej dohode, kde sa anglický diplomat vyjadril, že Československo bolo obetované.
Opozícia a médiá urobili „senzáciu z toho, že francúzsky prezident Macron vystrúhal grímasu za chrbtom R. Fica, potom čo mu podal ruku.“ Ak toto trápi slovenských europoslancov, tak to len podčiarkuje vazalskú mentalitu opozície a mali by sme byť na pozore. Odporúčam slovenskej opozícii a médiám občas otvoriť francúzske mienkotvorné médiá Le Mond ale Le Figaro, kde by sa dozvedeli, že prezident Macron má doma v súčasnosti 18 % podporu obyvateľstva a zákony v Národnom zhromaždení sa prijímajú s pozície sily v značne vypätom a krízovom režime.
Po štyroch rokoch hystérie, keď každý, kto navrhoval dialóg s Ruskom, bol kolaborant a zradca, Emmanuel Macron nesmelo vyrukoval s objaviteľskou myšlienkou, že asi je čas hovoriť s Putinom. Pridala sa k nemu aj talianska premiérka Meloniová. Kancelár Fridrich Merz priznal vo svojom príhovore k poslancom Bundestagu, že sme urobili chybu, že sme sa odpojili na 100% od ruských energetických zdrojov, že sme si zrušili výrobu energií z jadra atď, následne pokračoval na mítingu v Halle, kde v uvedenej rétorike pokračoval v snahe utíšiť výbušnú, nespokojnú situáciu v bývalej východnej časti Nemecka. Ale ani v takejto banálnej veci nepanuje v Európskej únii jednota. Napríklad Litva sa kategoricky postavila proti obnoveniu dialógu EÚ s Ruskom.
Za tejto situácie vždy dobre informovaný server Politico priniesol správu, že ako s vyjednávačom s Kremľom sa ráta buď so súčasnou šéfkou európskej diplomacie Kajou Kallasovou alebo s fínskym prezidentom Alexandrom Stubbom… ktorý politický samovrah by poslal na vyjednávanie s Rusmi toho, kto Rusov najviac nenávidí. Iba ten, kto si želá, aby také rokovania stroskotali… V situácii, keď Donald Trump v rozhovore pre agentúru Reuters vyhlásil, že mierovú dohodu brzdí Ukrajina, a nie Rusko, v Bruseli ešte stále nič nepochopili a spomedzi seba vybrali „líderku“, ktorú pred časom odignorovala Čína. Vychádza mi z toho jediné – prípadná nedohoda s Ruskom, ergo Putinom, nepôjde na vrub Macrona, Merza, Meloni alebo nikým nevolenej Von der Layen. Pretože neúspech menovaných by bolo treba doma vysvetľovať. Ale čo je dôležitejšie, je fakt, že je ľahšie obetovať neskúsenú Kallasovú ako si definitívne zavrieť dvere Kremľa pred nosom. Že by toto nechápal Ivan Korčok? Alebo treba za každú cenu v prospech niekoho pošpiniť Slovensko…..?
Ešte horší je spôsob, akým riešia predstavitelia EÚ vzťahy s USA. Vynechajme „18 %“ Macrona a vrátim sa do Nemecka k vyjadreniam F. Merza. Ako som napísal ako môže nemecký kancelár Merz najprv tak presne diagnostikovať situáciu, a potom tak ponižujúco vyjadriť slepú poslušnosť voči USA. Ešte v decembri minulého roka predniesol na konferencii bavorskej CSU prejav, ktorý mohol vojsť do dejín podobne ako Churchillova reč vo Fultone o železnej opone, keby sa svojich myšlienok držal aj v nasledujúcich týždňoch.
Friedrich Merz zdôraznil, že pravdepodobne až o mnoho rokov neskôr v plnej miere pochopíme, čo v súčasnosti vo svetovej politike prežívame. Nejde o bežné výkyvy lepších a horších vzťahov medzi Európou a USA. Len si spomeňme na legendárnu TB bývalého prezidenta USA Bidena a nemeckého kancelára Olafa Sholza, kde v priamom prenose americký prezident povedal, že „zrušíme Nord Stream II“ a VIEME AKO NA TO!!! Olaf Sholz sa nesmelo pozrel na Bidena a poslušne stál potichu ďalej. Nemecký kancelár Mery označil súčasnú situáciu za „tektonický posun v centrách politickej a ekonomickej moci“ a pokračoval: „My, Európania, sme uprostred tohto procesu. A jedného dňa sa nás nikto nebude pýtať, či sme udržali hranicu dôchodkového poistenia o rok dlhšie alebo kratšie. Budú sa nás pýtať, či sme prispeli k zachovaniu slobodnej spoločnosti. V stávke totiž nie je nič menšie ako sloboda, mier, demokracia, právny štát – a za to musíme bojovať!“ Mimochodom dôchodkové poistenie nemeckých občanov je výdatne spolufinancované z výnosov Lipskej burzy, kde aj Slovensko poslušne predáva lacno vyrobenú energiu, aby ju následne oveľa drahšie nakupovalo na pokrytie svojich potrieb späť.
Počas návštevy Porýnia-Falcka (spolkovej krajiny s rozsiahlou americkou vojenskou prítomnosťou) v reakcii na globálne plány Donalda Trumpa zverejnené v Národnej bezpečnostnej stratégii sebavedomo vyhlásil: „Nevidím nijakú potrebu, aby Američania zachraňovali demokraciu v Európe. Ak by ju bolo potrebné zachraňovať, dokážeme to sami.“ Znelo to ako zásadný zlom v nemeckom strategickom myslení. Po prvý raz zaznelo otvorené spochybnenie nielen rozsahu americkej úlohy v Európe, ale i samotnej logiky dlhodobej bezpečnostnej závislosti. Vo vystúpení v Bundestagu zvolil Merz ešte ostrejšiu formuláciu:
„Sme pevne odhodlaní zabrániť tomu, aby sa Nemecko stalo obeťou týchto geopolitických otrasov. Nemôžeme sa len prizerať na pretváranie sveta. Nie sme pešiakom veľmocí.“ Kancelárovo sebavedomie vychádzalo z toho, že Berlín sa ocitol v pozícii jediného európskeho aktéra s potenciálom stať sa geopolitickým centrom kontinentu, a takto ho vníma aj Donald Trump. O niekoľko dní po útoku na Venezuelu a vyhrážkach Grónsku je však už všetko inak a svaly, ktoré nafukoval nemecký kancelár, náhle spľasli. Politik, ktorý tak odhodlane vystupoval proti hegemónii USA, odrazu koktá, že problém treba vnímať „komplexne“ a expanzívnemu americkému autokratovi ponúka spolu s britským premiérom Starmerom a Trumpovým generálnym tajomníkom NATO Ruttem absurdnú možnosť, aby Grónsko pred útokom Spojených štátov ochránili tak, že tam zvýšia prítomnosť vojenských jednotiek NATO… Nuž nemecký kancelár zabudol na jednu podstatnú vec, resp. reálnu možnosť – a to je DIALÓG S RUSKOM. A to čím skôr, tým lepšie.
Európa jednoducho ukazuje, že nedokáže expanziu amerického impéria zastaviť, a tak mu ponúka ústupky, v podstate úplatky alebo ekvivalent starovekého tribútu a mafiánskeho výpalného vo forme grónskych nerastných surovín. Dokonca aj samotné dotknuté Dánsko Spojeným štátom submisívne ponúka, že vytvorí „pracovnú skupinu na preskúmanie, či nájdeme spoločnú cestu vpred“ namiesto toho, aby Trumpovi suverénne odkázalo, že Grónsko je ich územie, že nie je na predaj a že o tejto otázke nemieni vyjednávať. Nemecko, ako história niekoľkokrát potvrdila opäť stojí na nesprávnej strane.
Európska únia uviazla na ceste medzi závislosťou od USA a hmlistým snom o vlastnej „strategickej autonómii“. Európska únia nezvláda vlastné vnútorné procesy. Merkelovej „Wir schaffen das!“ nastolil rozvrat nemeckej, francúzskej a z veľkej časti talianskej ekonomiky. Grécko uviazlo v balíku vazalskej pomoci, kde taktiež skolaboval najmä dôchodkový systém.
Európa na jednej strane by chcela, aby ju Washington akceptoval ako suverénnu, na strane druhej nechce prísť o vojenskú prítomnosť USA v Európe a stále nezmyselne očakáva pokyny z Bieleho domu, ktoré sa už nedostavujú vo forme strategických porád, ale priamych direktívnych rozhodnutí, ktoré oberajú samotnú EÚ o suverenitu. Skrátka, s Bruselom sa už nikto nebaví, ani jeho údajný „spojenec“ Washington nie, a jediné, čo zostalo z Merzových silných rečí, je prísľub, že Nemecko zvýši vojenské výdavky až o bezprecedentných 378 miliárd eur, čo je dvojnásobok rozpočtu predchádzajúcich piatich rokov, čo nakoniec nemusí byť objem vyrobených zbraní a techniky ale len finančné vyjadrenie inflácie a nezmyselnému troj – štvornásobnému zvýšeniu cien energetických vstupov vďaka samovražednému odstrihnutiu sa od lacnejších zdrojov. A ak príde doba, kedy Merz pochopí, že bez dialógu z Ruskom to nepôjde, pretože nie USA ale Rusko je tiež Európa, môže byť fatálne neskoro pre najväčšiu ekonomiku v Európe ale aj samotnú Európu. Merz zmešká možnosť byť s Nemeckom konečne na správnej strane.
Bohužiaľ v týchto dimenziách sa ale pohybuje myslenie našej opozície reprezentovanej najmä tieňovým ministrom zahraničných vecí – Ivanom Korčokom.
Vyzývať opozíciu a médiá aby hovorili pravdu je asi zbytočné. Tu naozaj treba apelovať na každého občana aby použil niekoľko zdrojov informácií a najmä zdravý rozum pri ich vyhodnotení. Tu nie je priestor na hranie sa na separovaných piesočkoch s názvom koalícia alebo opozícia. Ide o Slovensko, jeho priestor v Európe, jeho stabilitu zahraničnopolitickú a z toho plynúcu stabilitu ekonomickú.
Opoziční lídri sa vyjadrili – Korčok (PS), že premiér Fico „zradil slovenské záujmy v USA“ a Šimečka cestu premiéra kritizuje ako PR fotku, ktorá „má stáť 15 miliárd eur“. Realita je však taká, že v prípade ich pozvania do USA by si nohy dolámali, aby sa dostavili a mohli s prezidentom USA rokovať a vykázať si politické body. O žiadnej vlastizrade by vtedy nebola ani reč a poslušne a radosťou by do USA leteli a rokovali. Ak sa máme baviť o vlastizrade, tak by mal Ivan Korčok vysvetliť jeho mlčanie pri otváraní veľmi výbušnej témy Benešových dekrétov jeho straníckym kolegom Šimečkom. Pokiaľ pri reproduktore európskych a cudzích záujmov v osobe Šimečku to viem pochopiť, tak pri tak skúsenom diplomatovi, ktorý má skúsenosti naprieč podobným konfliktom z celej Európy, také pochopenie nemám. Jednak uvedená téma spôsobila rozruch na už celkom pokojnej domácej pôde, kde najväčší ponovembrový promaďarský extrémisti prestali mať vplyv. Ale uvedenej témy sa zhostila opozícia v samotnom Maďarsku, kde sa Benešové dekréty stali jednou z predvolebných tém, čo vyústilo do reakcií na oboch stranách. Reakcia NR SR bola v prijatí novej právnej úpravy TZ, kde spochybňovanie Benešových dekrétov a s tým spojených opatrení sa stalo trestným činom s možnosťou odňatia slobody.
Na druhej strane predvolebná demonštrácia pred Veľvyslanectvom SR v Budapešti, ktorú prenášali všetky európske a svetové médiá. Rétorika opozičného maďarského lídra napovedá, že v prípade jeho víťazstva v marcových voľbách v Maďarsku, téma Benešových dekrétov nebude zabudnutá ale naopak. Svojou rétorikou dáva nádej, že k téme sa rozvinie zahraničnopolitická debata. Tu však vyvstáva ďalší problém, na ktorý som viackrát verejne upozorňoval. To je problém udržania štátoprávneho usporiadania Slovenskej republiky. Tu opäť vie a napriek tomu hrobovo mlčí diplomat, „vlastenec“ Korčok, čo hrozí postupným, premysleným skupovaním pôdy, kultúrnych pamiatok na území SR maďarskými subjektami. Pred časom práve Ivan Korčok ako minister zahraničných vecí intervenoval u kolegu ministra Szijárta, vláda Maďarska síce zrušila oficiálne uznesenie (https://europske.noviny.sk/2021/10/12/i-korcok-vlada-madarskej-republiky-zrusila-uznesenie-o-nakupe-pody-v-susednych-krajinach/) ale ponechala uvedenú činnosť v kompetencii vládou ustanovenej a kontrolovanej neziskovej organizácii so sídlom v Budapešti, ktorá má v okolitých krajinách vytvorené jednoosobové s.r.o., ktoré vyzbrojené historickými archívnymi údajmi pomaly skupujú kultúrne pamiatky, samozrejme s príslušnými pozemkami. Takto vyvíjajú činnosť na území Slovenska, Rumunska, kde sa na rozdiel od SR vláda veľmi striktne ohradila voči takýmto aktivitám.
Oproti tomu MK SR bez problémov vydávalo a vydáva súhlas na odpredaj národných kultúrnych pamiatok, o ktoré dnes nemá nik záujem, častokrát v stave nie užívania schopnom. Ktoré MK definuje ako finančnú záťaž, avšak môže sa jedného dňa stať , že pri vyhrotených vzťahoch príde maďarský premiér alebo prezident a s údajmi v listinnej podobe vydaných Slovenským katastrom nehnuteľností preukáže vlastníctvo bývalých maďarských grófov súčasným Maďarskom. Koľko povolení na odpredaj vydalo MK SR pani Milanovou, ktorá bola kolegyňa vo vláde s Ivanom Korčokom? Koľko povolení bolo vydaných po voľbách 2023? A koľko takýchto povolení bolo vydaných od vzniku SR v roku 1993? Téma Benešových dekrétov nie je téma len Slovenska, Maďarska. Ale predovšetkým Česka, Nemecka a v prípade extrémistických územných nárokov aj téma Rumunska a Ukrajiny. V prípade Ukrajiny nie je vylúčené, že pri mierových dohodách o novom štátoprávnom usporiadaní nevznikne ústami jednej so strán USA , Rusko ponuka pre Maďarsko. S obidvoma uvedenými a najmä rozhodujúcimi stranami udržiava Maďarsko veľmi dobré osobné aj diplomatické vzťahy. No a tu už pozor, pretože už môže nastať aj spochybnenie Trianonskej zmluvy z 4. júna 1920.
Ak Šimečka ako reproduktor niekoho záujmov a za osem rokov štvrtý predseda PS, ktorého úlohou je totálne područie SR pod velenie EÚ si dosah neuvedomuje, som presvedčený, že skúsený diplomat Korčok si to uvedomuje veľmi dobre. O to viac ma desí jeho rétorika o Slovenskej vláde a jej úlohe v európskom priestore v napätej súčasnosti, kde úlohou predstaviteľov tak veľkého štátu ako je SR, je potreba komunikácie s každým bez rozdielu v záujme vyrokovania výhodných podmienok zahraničnopolitických záruk a najmä ekonomických podmienok a vzťahov. Ale ešte viac ma desí Korčokove mlčanie nad skutočnosťami a rétorikou jeho kolegov, ktoré má veľký zahraničný presah s možnými fatálnymi následkami pre Slovenskú štátnosť a suverenitu.
Preto som presvedčený, že po 33 rokoch samostatného Slovenska je čas, ba priam povinnosť nastaviť zrkadlo všetkým stranám slovenskej politickej scény. Vykonať absolútny hĺbkový audit všetkých oblastí, vyvodiť zodpovednosť a s potenciálom, ktorý SR má začať odznova. Toto však vyžaduje zdravý rozum, odvahu pri hlasovaní vo voľbách uskutočniť zmenu. Zmenu viery – vieru vo vlastné sily, vieru vo vlastný štát, vieru akú preukázali Slováci napríklad pred 82 rokmi v SNP.
Autor bol 7,5 roka riaditeľ vo Finančnej správe a dva roky v poradnom 12 člennom zbore za finančnú správu ministerky Brigity Schmögnerovej, prednášal správu daní na FEM SPU v Nitre, bývalý gen. riaditeľ Hydroconsult, š.p.
