Začnem trochu netradične, hoci sa budem opakovať v mojom blogu ale je to dôležité. Začnem definíciou, ktorú by mal ovládať každý občan SR už od základnej školy, kde by si ju mal osvojiť na Občianskej náuke.
ČO je to štát – Štát je forma politickej organizácie spoločnosti, v ktorej štátna moc prostredníctvom právnych noriem riadi spoločenské vzťahy, zabezpečuje poriadok, ochranu práv a presadzovanie spoločných záujmov. Má tieto základné znaky – Územie – presne vymedzený priestor, Obyvateľstvo – ľudia trvalo žijúci na území štátu, Verejná moc – schopnosť vydávať a vynucovať záväzné rozhodnutia a zároveň ich chrániť, Suverenita – nezávislosť od inej moci (vnútorná aj vonkajšia). Toľko definícia, kde podľa jednotlivých bodov, pokiaľ by sme ich rozvinuli bližšie, tak by sme zistili, že niektorých znakov suverenity sme sa vzdali vstupom do EÚ.
Prečo to píšem? Pretože Európa a Európska Únia má problém. Čoraz viac sa v ekonomických kruhoch vyslovuje slovo – RECESIA. Zatiaľ nie je sprevádzaná veľkým „krikom“ a panikou. Zatiaľ je to recesia tichá, recesia ktorá sa potichu plazí, recesia ktorá nie je vyhlásená ale ktorú cítiť na každom rohu. Vlády EÚ radšej mlčia, pretože by museli priznať, že vývoj v EÚ a v jednotlivých štátoch nemajú pod kontrolou. Recesia má mnoho podôb, ktoré ľudia zažívajú každý deň, i keď vlády to tak nenazývajú. Sú to stagnujúce alebo zanikajúce služby, menej personálu v obchodnej sfére (samoobslužné pokladnice…?), niekde aj skrátené otváracie hodiny. Ďalej sú to stále väčšie výpredaje tovarov, vyššie ceny energií, drahšie jedlo v reštauráciách, drahšie potraviny v obchodoch, nedostatok pracovných príležitostí v niektorých sektoroch a naopak prezamestnanosť v iných sektoroch. Je vidieť firmy, ktoré v minulosti hromadne naberali zamestnancov, dnes prepúšťajú alebo stabilizujú minimálny počet na zachovanie krízového chodu, predovšetkým ako živobytie pre majiteľov firiem.
Ľudia vidia v Európe investície, ktoré sa odkladajú na neurčito alebo naopak investície, ktoré znamenajú zbytočné dlhy a neprinesú efekt v rovine naštartovania ekonomiky. Vidia veľké nadnárodné korporácie, ktoré ohlasujú miliardové zisky, zatiaľ čo ich zákazníci nemajú na bežný život. Vidia štáty, ktoré utrácajú viac ako si môžu dovoliť ale zároveň škrtia občanov daňami, pretože tieto peniaze niekde chýbajú. Čo je však najdôležitejšie, vidia, že sa zhoršuje samotná atmosféra v spoločnosti. Slabne dôvera v štát, vládu, vytráca sa nádej a ekonomické vyhliadky vyzerajú šedivejšie ako kedykoľvek predtým.
Keď sa pozrieme hlbšie, tak technicky vzaté EÚ, a aj Slovensko ako jej súčasť, už recesiou prešli. Niektoré štáty opakovane a niektoré priebežne. Nemecko bolo na hrane recesie takmer celý rok 2025. Pokles priemyslu dosiahol hodnoty, ktoré si pamätáme naposledy pri veľkej finančnej kríze. Priemyselná výroba sa znižuje, dopyt padá, export rapídne slabne. Český priemysel prechádza najväčšou stagnáciou za posledné roky. Poľsko, Maďarsko a Slovensko zaznamenali prudké spomalenie rastu. Južná Európa na papieri rastie, ale keď si odpočítame infláciu, tak zistíme, že ide o zmenšovanie ekonomiky.
Napriek tomu sa utešujeme, že ide len o dočasné spomalenie. Lenže spomalenie, ktoré trvá viac ako dva roky, už nie je spomalenie, to je nastavený nový NORMÁL. (zákon č. 11/1990 o štátnom podniku hovorí, že ak je št. podnik dva roky v červených číslach, je povinný ísť do likvidácie). A tento „normál“ je o poznanie horší ako ten, na ktorý boli ekonomiky nastavené. Najbolestivejší jav tejto recesie je prepad životnej úrovne obyvateľstva. Ľudia síce dostávajú vyššie mzdy ale reálne si za ne kúpia menej ako v minulosti. Ceny zostávajú vysoko i keď energie na burzách priebežne zlacneli. Potraviny stoja o desiatky percent viac ako pred 3 rokmi. Služby zdraželi tak, že sa z mäsa (reštaurácie, rovnako nákupy domov), opráv alebo voľnočasových aktivít stáva luxus. Hypotéky sú dvakrát až trikrát drahšie ako kedysi a kto si chce zaobstarať bývanie zisťuje, že si to nemôže dovoliť ani pri nadpriemernom plate.
Ľudia z núdze začínajú meniť svoje návyky. V obchodoch kupujú najlacnejší tovar. Rodiny menej utrácajú za voľnočasové aktivity, šetrí sa na energiách, na oblečení, na doprave. To všetko sa kumuluje a ešte viac spomaľuje európsku ekonomiku alebo národné ekonomiky, ktoré už aj tak sotva dýchajú. Tichá recesia nie je len o číslach. Je to psychologický fenomén. Ľudia vnímajú neistotu, nevedia, čo bude ďalej. Keď ľudia nevedia čo bude zajtra, v budúcnosti, majú pochybnosti a začnú automaticky brzdiť svoje výdavky. Míňajú menej, riskujú menej, nemenia prácu, tým si konzervujú príjem, SZČO neinvestujú. Takto nastavený mód spomaľuje ekonomiku ešte viac. Vlády sa boja pomenovať, že problémy sú hlboko pod povrchom alebo tento stav taja, pretože by museli vysvetľovať, prečo sa nepodarilo zvládnuť infláciu. Prečo sa nepodarilo obnoviť rast a prečo majú ľudia pocit, že ich život je rok čo rok ťažší napriek minutým miliardám eur v minulosti.
Dôležitým prvkom tichej recesie je stav európskeho priemyslu. Nemecko, ktoré bolo desaťročia priemyselným motorom Európy, dnes ide na polovičný výkon. Automobilky obmedzujú výrobu, spotrebiteľský sektor obmedzuje nákupy. Nepredstaviteľné sa stalo realitou – zavretý závod VW v Drážďanoch. Tisíce ľudí bez práce. A napr. najpredávanejšie auto roka je rumunská Dacia Sandero. Zatiaľ, čo svet sa hrnie do nových technológií, Európa v nich zaostáva najmä kvôli hlúpej ideologizácii. Najväčšie investície mieria najmä do USA a Ázie. Celé továrne sa presúvajú bližšie ku zdrojom surovín a energií. Európa, ktorá bola kedysi technologickým lídrom, dnes rieši úplne iné problémy. Drahé energie, cenové regulácie a stále drahšie podmienky pre podnikanie. Mnohé firmy a investície sa z Európy radšej stiahli aby nemuseli niesť neúmerne zvýšené náklady. Táto štrukturálna slabosť nie je vidieť na prvý pohľad ale je to presne tá skrytá sila, ktorá recesiu predlžuje. Európa prichádza o konkurencieschopnosť. Firmy, ktoré ešte pred 5 rokmi rástli, dnes stagnujú, prepúšťajú zamestnancov. Tie, ktoré v minulosti prepúšťali, tak dnes balia kufre a odchádzajú inam.
Európske vlády majú obrovský problém a tým je verejný dlh. V priebehu pandémie sa zadlženie niektorých štátov vrátane Slovenska dramaticky zvýšilo. Keď inflácia vystrelila, vlády neboli schopné nič iné, iba nekontrolovane rozhadzovať finančné zdroje v nádeji, že tým udržia spoločnosť stabilnou. Lenže kým dlh rastie, radikálne rastie aj úroková záťaž. Štáty platia rekordné sumy len za to, aby obslúžili svoje dlhy. Tieto peniaze automaticky chýbajú inde – v školstve, zdravotníctve, v infraštruktúre a najmä v investíciách. Takto sa štát – jeho ekonomika dostáva do začarovaného kruhu.
Štáty by aj investovali, ale nemajú zdroje. Nemajú peniaze, pretože ich „zhltli“ dlhy. Zároveň dlhy naďalej rastú, pretože ekonomika nerastie. Ekonomika nerastie, pretože ľudia šetria a firmy neinvestujú a štáty nemajú ekonomický priestor na podporu rastu. K tomu všetkému treba vziať do úvahy klesajúcu krivku demografického vývoja. Európa starne, Slovensko starne rýchlejšie ako ktorýkoľvek iný kontinent. Príklad – kým v Taliansku je priemerný vek pracovne činnej populácie 47 rokov, tak napr. v Indii je to 32 rokov. Rastie počet dôchodcov a znižuje sa pracujúca populácia. Európa vynakladá ďalšie neúmerné prostriedky na nekontrolovanú a stále prebiehajúcu imigráciu, čo sa však neodzrkadlilo na zvýšení pracovnej produktivity a tým pádom na zvýšenej tvorbe HDP. Keď menej ľudí pracuje, to znamená viac sociálnych výdavkov a zároveň núti štáty k vyšším daniam. Vyššie dane znamenajú menšiu motiváciu investovať alebo vôbec podnikať. Európska a Slovenská ekonomika tak naráža na dlhodobý štrukturálny problém, ktorý v súčasnosti rieši len malými kozmetickými úpravami, namiesto toho aby sa hľadali skutočné ekonomické riešenia.
A napokon je tu energetika. Európa má jednu z najdrahších cien energií na svete. Slovensko napriek tomu, že v jednom segmente – elektrina, sme sebestační, tak ceny energií rapídne (chce sa mi napísať – nekontrolovane) stúpli. A to nie je ekonomický detail. To je zásadná konkurenčná nevýhoda. Predstavme si dve firmy s rovnakým výrobným programom – jedna v Európe, druhá v Číne (Ázii). Pokiaľ európska firma platí dvoj – trojnásobok za energie, tak nemá šancu konkurovať. Výroba sa prirodzene presunie tam, kde má firma lacnejšiu energiu – jeden z výrobných nákladov, ďalej nižšie dane….atď. Spomínaný závod VW zrušený v Drážďanoch má lepšie podmienky na výrobu v Číne, kde Koncern VW už pôsobí. Samozrejme, v Číne nachádza väčší trh, menšie mzdové náklady, menšie energetické náklady….. Nemecku zostanú okrem nákladov na rekvalifikáciu – ten lepší prípad, zvýšené náklady na dávky v nezamestnanosti. Je prvý prípad úplne uzavretého závodu VW v 88 ročnej histórii. V tomto prípade išlo o výrobu plne elektrických modelov, o ktoré úplne klesol záujem.
Zákonite tak Európa prichádza o pracovné miesta, know-how, budúcu prosperitu formou zvýšenej tvorby HDP. To všetko dohromady vytvára obraz tichej recesie. Nie je dramatická, nie je tak zjavná, nie je tak viditeľná ako v roku 2008, keď padali aj banky. Preto je možné o nej mlčať. Ale naopak, podľa môjho názoru je hlbšia, systematickejšia je dlhodobá, čo je viac nebezpečné ako v roku 2008. Je to recesia, ktorá znižuje životnú úroveň desiatkam miliónov ľudí naprieč Európu a miliónom naprieč Slovenskom. Recesia, ktorá pomaly ale isto odkrajuje z úspor rodín, systematicky ničí nosnú strednú triedu každej spoločnosti. Zároveň ničí malý a stredný podnikateľský stav. Recesia, ktorá obmedzuje možnosti mladých ľudí, recesia, ktorá výrazne rozdeľuje spoločnosť na tých, ktorí majú a na tých, ktorí majú čím ďalej, tým menej napriek tomu, že pracujú. A napriek tomuto všetkému vlády mlčia, vrátane tej Slovenskej. Pretože priznať recesiu znamená priznať zlyhanie. Politika sa v súčasnosti točí okolo „obrazu“ – marketingu, nie okolo reality a exaktných čísel. A obraz musí byť „optimistický“, lebo inak hrozí strata podpory.
Ľudia však nie sú hlúpi. Cítia to, čo sa deje. Vidia to na svojich účtoch, na svojich peňaženkách, na svojom každodennom živote. Je jedno, či ide o Nemecko, Taliansko, Česko alebo Slovensko – tichá recesia je všade, priebeh je viac menej porovnateľný. Spomalenie, ktoré sa tvári ako malý problém je v skutočnosti veľkým varovaním. Varovaním, že Európa, Slovensko prechádzajú zmenou, ktorá môže mať dlhodobé následky. Tichá recesia nie je len ekonomický termín. Je to vyjadrenie určitého stavu, atmosféry, ktorá sa nad Európu a Slovenskom vznáša ako čierny mrak. Nie ako hlasná búrka. Ale ako dlhodobý tichý, pomalý dážď, ktorý premočí všetko bez toho, že by si to niekto všimol a v tom je jej najväčšie nebezpečenstvo. Tichá recesia nie je viditeľná na prvý pohľad. Neprejavuje sa náhle, nepríde ako jednorazový veľký zlom. Namiesto toho príde neistota ľudí, ktorí sa prebudia a zistia, že majú menej možností ako včera, že sa im nežije horšie zo dňa na deň ale sa im žije oveľa horšie z roka na rok.
Prizná si Európa zlyhanie? Prizná si Európa, že svoju prosperitu vymenila za nepodložené ideológie „greendealu“, samovraždy v energiách a zjavne nezvládnutej migrácii? Naberie Európa odvahu na radikálne kroky, ktoré nebudú možno populárne ale sú nutné? To si však vyžaduje povedať ľuďom a firmám politickú pravdu, okrem iného, že Európa nemôže byť EKO–luxusným múzeom bez výroby. To vyžaduje nový pohľad na konkurencieschopnosť , inovácie, energie v národných rukách, inovatívne vzdelávanie.
A akú odvahu naberie Slovenská vláda? Historicky najvyššie zadlženie zatiaľ rieši druhým balíkom „konsolidácie“, čo zjavne nebude stačiť. Navyše obe vlny konsolidácie boli viac prenesené na „hlavy“ obyvateľov a podnikateľov. MF SR v tomto momente pripravuje reformu daňovej správy. Okrem iného chce absolútnu digitalizáciu, čomu sa samozrejme nebránim, ale okrem iného posilní finančnú správu možnosťou zaslať exekučný príkaz priamo banke ihneď po podaní daňového priznania, keď v daňovom priznaní vznikne dlh. Bez preskúmania objektívnych skutočností. Ďalej do online priestoru chce preniesť aj elektronické exekučné dražby alebo v prípade dlhu by finančná správa mohla odobrať konateľovi spoločnosti vodičský preukaz a zároveň siahnuť na osobný majetok. Uvedené opatrenie je síce zamerané na zlepšený výber daní. Ale opäť postihuje len obyvateľstvo – SZČO, firmy a nejde o opatrenia na šetrenie na strane ŠTÁTU. Som presvedčený, že keby vo finančnej správe nepracovali „naši ľudia“ typu Imrecze a jemu podobní, ktorí boli a sú stále stíhaní, nominácie aj po roku 2023 neboli nekompetentné, tak by výber daní mohol byť lepší aj bez takých represívnych návrhov.
Ďalší moment, ktorý stojí za povšimnutie: MF SR, MH SR a MŽP SR je podpora slovenského priemyslu pri obstaraní inovatívnych, najmodernejších svetových technológií, ktoré zabezpečia zdravé životné prostredie, technologicky zastabilizujú priemysel na niekoľko dekád dopredu aj s budúcimi zmenami digitálnych technológií. Tu sme na chvoste Európy a nedokážeme čerpanie eurofondov nasmerovať a vyťažiť tak, aby nastali pozitívne zmeny.
Posledný moment – MF SR ako orgán kompetentný a zodpovedný ŠR za riadenie štátneho dlhu by mal podať vysvetlenie ako SR bude participovať na partnerstve SR a WestingHouse pri investícii za 15,5 mld. € pri výstavbe jadrovej elektrárne. Aj toto partnerstvo má byť vraj jeden z dôvodov cesty premiéra v júni do USA.
Tu sa vrátim na začiatok môjho blogu – Štát je forma politickej organizácie spoločnosti, v ktorej štátna moc prostredníctvom právnych noriem riadi spoločenské vzťahy, zabezpečuje poriadok, ochranu práv a presadzovanie spoločných záujmov. Má tieto základné znaky – Verejná moc – schopnosť vydávať a vynucovať záväzné rozhodnutia a zároveň ich chrániť. Na základe tejto všeobecne platnej definície sa pýtam – komu bude patriť nová jadrová elektráreň? Za akú cenu sa dostane slovenský občan – ergo ŠTÁT k jednej kWh spotrebovanej elektriky? Prečo štát pri svojom zadlžení, kedy všetko prenáša na občana, odmieta podobné partnerstvo vo forme US fondov zameraných na PPP projekty, ktoré by výrazne znížili dlhy a zlacnili výstavbu, zároveň by mohli byť použité aj na iné projekty? Len preto, že ponuku nedoručil nik zo súčasných finančných skupín alebo slovenskej oligarchie?
Pán Kamenický, štát ako je definované, zabezpečuje poriadok, ochranu práv a presadzovanie spoločných záujmov – OBYVATEĽOV, rovnako ako vlády. Pani ministerka Saková – ako je možné, že ŠTÁT, nevyužil predkupné práva na podiely v energofirmách a nechal uplynúť lehoty na uplatnenie OPCIE? Pán Žilinka, tak ako pri MZ SR a jeho záchrankovom tendri navrhujem preskúmať postup kompetentných štátnych orgánov aj pri neuplatnení opcie na zvýšenie podielov štátu na energospoločnostiach, kde Slovensko, ŠR SR a obyvateľstvo prichádza o peniaze, kde Slovensko prostredníctvom – niekoho – si nevynútilo, zanedbalo a neochránilo svoje záujmy.
Ak nedokáže Slovensko a jeho vládni predstavitelia odpovedať na tak závažné otázky a problémy, je čas na ÚPLNÚ ZMENU.
Autor bol 7,5 roka riaditeľ vo Finančnej správe a dva roky v poradnom 12 člennom zbore za finančnú správu ministerky Brigity Schmögnerovej a jeden semester prednášal správu daní na FEM SPU v Nitre.
