Kód 666 v digitálnom veku: keď sa moc zmení na divadlo.
Udalosti okolo Venezuely a zásah Spojených štátov vyvolali po celom svete ostré reakcie. Nejde však len o geopolitiku; ide o spôsob, akým sa dnes moc prezentuje, legitimizuje a mediálne inscenuje. Tento psychologický a symbolický rozmer myslím stojí za osobitnú pozornosť.
Výroky Donalda Trumpa, v ktorých opisuje vojenské dianie vo Venezuele jazykom takmer estetického zážitku, pripomínajú fenomén našej doby. Vojna ako obraz, konflikt ako obsah, utrpenie ako vzdialená kulisa. Trump sledoval násilie a chaos ako divák akčného filmu. Jeho slová: „Sledoval som to doslova, akoby som pozeral televízny program. Keby ste videli tú rýchlosť, násilie… bola to jednoducho úžasná vec,“ nehovoria len o jeho osobnom vnímaní, ale o totálnom odtrhnutí moci od reality.
Dejiny poznajú viacero vládcov, ktoré sa stali symbolmi takéhoto statusu. Rímsky cisár Nero je jedným z najznámejších – archetyp, ktorý sa vníma ako hlavná postava veľkolepého príbehu a realitu považuje len za svoju scénu. V kresťanskej aj sekulárnej tradícii sa Nero stal vzorcom patologickej vlády a temného stavu mysle, v ktorom ego prevyšuje ľudskú mierku.
Trump v tomto ponímaní nie je len politikom, ale ďalšou kapitolou tej istej knihy. Teatrálne vystúpenia, potreba publika, maska spasiteľa – to všetko sú znaky, ktoré Nero predviedol už pred vyše dvetisíc rokmi. Rozdiel je len v technológii. Nero aspoň spieval o páde Tróje, kým Rím horel, Trump streamuje chaos v reálnom čase a následne si sám sebe gratuluje k „veľkolepému úspechu“.
Historický Nero sa utápal v umeleckých ambíciách, Trumpov zmodernizovaný archetyp je pevne zakorenený v logike showbyznysu a korporátneho cynizmu. Nero staval Zlatý dom na spálenisku Ríma, Trump zdieľa fotky uneseného Madura ako trofej, plánuje 100-miliardové ropné kontrakty, robí si zálusk na Grónsko, vyhráža sa Iránu, čaká kým Kuba „kľakne“ od nedostatku ropy atakďalej.
Nero skončil opustený, vyhlásený za nepriateľa štátu a dohnaný k samovražde tými, ktorí ho mali chrániť. Jeho pýcha narazila na limity fyzického sveta. Trumpov svet je zložitejší – archetyp zla v 21. storočí už nevyzerá ako šialený cisár s lýrou. Vyzerá ako muž, ktorý verí, že svet je jeho súkromná show a civilné obete sú len komparz, ktorý sa vystrihne v strižni.
Dejiny nám však pripomínajú, že každé predstavenie má svoj koniec. Ak sa moc definitívne zmení na divadlo, ktoré oslavuje samo seba a ignoruje ľudskú cenu svojich „úspechov“, riskuje rovnaký osud ako Nero. Pretože v momente, keď sa publikum – alebo pretoriáni v podobe inštitúcií a spojencov – rozhodne vstať a odísť z hľadiska, vládca ostáva na scéne úplne sám. A realita, ktorú tak dlho ignoroval, ho nakoniec dostihne s brutálnou presnosťou.
Slávka
