V čom spočíva rozdiel medzi učením, ktoré funguje a ktoré zlyháva? Je to kvalita vzťahu medzi učiteľom a žiakom, ktorá rozhoduje tvrdí Thomas Gordon.
Kde nie je zdravý vzťah, dôvera či prijatie, tam žiak možno niečo počuje, niečo si píše, ale nerastie. Kde nie je otvorené stretnutie dvoch ľudí, tam je len výmena informácií, tam možno žiak pochytí nejaké dáta, ale nie je tam energia poznávania a objavovania, motivácie a zmeny. Kde nie je vzťah, tam prebieha obchod, učenie sa mení na tok informácií a služieb, emocionálna zložka žiakovej osobnosti slúži len na ochranu vlastnej identity, ochranu svojich záujmov. A vtedy môžu vznikať konflikty. Bez zdravých vzťahov medzi učiteľmi a žiakmi je školské vzdelávanie vecné, niekedy celkom útrpné, inokedy môže byť aj funkčné, ale vždy mu chýba bezpečie a iskra pre rast.
Ak je žiak emočne odpojený od učiteľa, neprijíma ho a ani jeho učenie, či dokonca cíti a prejavuje vzdor, tento čas v školskej lavici je márny, je „zabitý“ a dokonca dlhodobo škodlivý. Takéto situácie v triede prinášajú utrpenie a pochybnosti učiteľom i žiakom: pocity vyčerpania, zneistenia, znechutenia. A všetci tušíme, že rozhodujúcou príčinou podobných „bojov“ sú nezvládnuté vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi.
Je úžasne naplňujúce vidieť, keď sa naši žiaci v SOŠ, ktorá je súčasťou Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so ZP v Bratislave učia a rastú, spoznávajú seba a svoje záujmy a cesty k vlastným objavom, rozširujú si svoj repertoár zručností. 
Je to vďaka nášmu pedagogickému zboru, ktorý si uvedomuje, každá ľudská bytosť má svoju hodnotu a cenu. Žiaci a dospelí sa budú spolu cítiť lepšie, keď sa naučia žiť spolu kooperatívne, rovnocenne a navzájom sa rešpektovať.
Mäkká diktatúra
Teda nie diktátorská panovačnosť, ale mäkká diktatúra umožní vytvorenie priateľstva, resp. kolegiálneho vzťahu medzi učiteľom a žiakom. Učiteľ má konštruktívne budovať povahu žiaka.
V tejto súvislosti by som rád pripomenul, že každá práca slúži na získanie obživy. Preto, aby sme dosiahli terapeutický efekt v oblasti školstva, musia byť pedagógovia kvalifikovane odmeňovaní a spoločnosťou prijímaní.
Kríza hodnôt v súčasnom svete zásadne zmenila i chápanie identity a zmyslu života. Povolanie na celý život akoby už neexistovalo. Práca za peniaze ako osobná výzva a pocit šťastia či životného naplnenia sa stáva výsadou vyvolených. Sebarealizácia v práci, ktorá je veľmi dôležitá, zostáva pre mnohých len želaním. Aj o tomto je školstvo a pre nikoho nie je žiaduce chodiť po špičkách okolo uvedených problémov.
Vzťah medzi študentom a pedagógom je nesmierne dôležitý presne tak ako vzťah medzi lekárom a pacientom, či nadriadeným a podriadeným. O to dôležitejší, že za lekárom prichádzame iba občas, keď sme chorí, nadriadených máme, až keď sme dospelí a samostatní, avšak učiteľ formuje osobnosť dieťaťa v čase, keď je najtvárnejšia a najzraniteľnejšia.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Niekedy veľmi dávno som niekde čítal citát, už si ani nepamätám od koho, že „najlepšia výchova je sebavýchova“. Myslím, že sa to hodí k predstave konštruktívneho vyučovania. Ono to môže fungovať veľmi dobre, keď sa deti (žiaci) sami rozhodnú učiť sa a začnú sami seba vychovávať. Ak im v tomto učiteľ nebude slúžiť ako príklad, tak sa tá sebavýchova nespustí…
… ve vší úctě, toho o tom Vašem vztahu učitel-žák & žák-učitel jsou v knihovnách plné regály. Ale ten výsledek, o který by nám všem mělo jít v první řadě, nám neustále nějak uniká, nezdá se Vám? Dyť to musíte přeci už dávno vědět z vlastní zkušenosti (pokud tedy učíte!). Čtete snad studie a výzkumy o tom, kam jsme přivedli naše školství s tím Vaším „měkkým“ přístupem za těch více jak 30 let? Věřte mi, je to ještě horší, než se v nich píše a něž si hodláme připustit!
To Vaše mi přijde, jako byste mě přivolal k statické trhlině v nosném zdivu a já vám začal vykládat (=chlácholit) něco o novodobých omítkových směsích. Jasně že trhlinu na nějakou chvilku můžete zaplácnout omítkou, ale o to horší budou následky takového počínání, to mi můžete klidně věřit! Z toho, co jsem zažil, co přečetl, co málo i odučil, ale hlavně slyšel od lidí, co se za tím „měkkým a tvrdým“ rozjeli podívat do světa (Jižní Korea, Finsko, Čína,Tchaj-wan, USA) vím, že s tím naším/vaším školstvím je to už dávno jako s tou neustále se rozevírající neošetřenou statickou trhlinou v nosné zdi, kterou kamuflujeme JENOM těmi novodobými omítkovými systémy!
A pokud píšete, co píšete, tak byste se měl zamyslet i nad tím, co píše náš Navaja o té sebevýchově! To je totiž ten klíčový detail, který rozhoduje téměř všechno v tom výukovém procesu a který nám v té porevoluční euforii jaksi unikl a co hůř, stále uniká. To je totiž snad jediná podmínka/případ, kdy ta Vaše „měkká diktatura“ jakžtakž může v reálu fungovat a na které se dá postavit konstruktivistický přístup k žákům tj., kdy se děti SAMY (!!! i když !!!) ROZHODNOU UČIT a taky SAMY pro to něco podstoupí!
Ať se Vám to líbí či nikoli, na ty ostatní děti, které se už z jakéhokoliv důvodu NErozhodnou učit, platí jen a pouze „tvrdá diktatura“… to ostatní s tím spojené si pouze namlouváme!
Máj názor, berte, nebo nechte být.