V súvislosti s trestným stíhaním Daniela Bombica sa denníky SME a Denník N súdnou cestou domohli práva označovať ho výrazmi „extrémista“, „neonacista“ a „antisemita“. Daniel Bombic, keďže je obvinený, ale ešte právoplatne neodsúdený, z trestných činov, ktoré charakterizujú predmetné slová, požiadal súd o vydanie predbežného opatrenia, aby dané denníky rešpektovali jeho prezumpciu neviny a zdržali sa používania týchto výrazov. Dané denníky však súd presvedčili argumentáciou, že tieto výrazy používajú ako hodnotiace súdy, na ktoré majú právo, a nie ako objektívne informácie (fakty).
Vo svojich textoch venovaných Danielovi Bombicovi, však obidva denníky používali predmetné slová ako trvalé prívlastky, nikde neuvádzali, že ide o hodnotiaci súd redaktora, teda neoddeľovali názor od faktov. Mimochodom presne tak, ako písali o mnohých politicky exponovaných témach, vrátane vojny na Ukrajine, prezidenta Trumpa alebo „kovidovej pandémie“.
V tejto súvislosti bude dobré pripomenúť definíciu dezinformácie, napríklad z Cambridge Dictionary alebo z oficiálnej stránky vlády Spolkovej republiky Nemecko. Dezinformácia je „zavádzajúca alebo nepresná informácia, ktorej cieľom je oklamať alebo ovplyvniť ľudí“.
V prípade Daniela Bombica dané denníky argumentami potvrdili, že pre nich ani nie je dôležité, či ide o objektívne fakty, v ich záujme bolo ich vlastný hodnotiaci úsudok rozšíriť do verejnosti. Nebezpečné v tomto prípade je aj to, že tento „hodnotiaci súd“ predkladaný verejnosti rovnako ako fakty, môže ovplyvniť súd, ktorý sa bude kauzami Daniela Bombica zaoberať.
V dlhodobom spore medzi tzv. mainstreamovými denníkmi (MSM) a „alternatívnymi médiami“ sa MSM štylizujú ako seriózne a objektívne médiá, ktoré si svoje informácie overujú a zásadne neuverejňujú dezinformácie. Dokonca tvrdia, že za uverejnenie nepravdivých informácií sa ospravedlňujú a uverejňujú opravu. Súdnou aférou kvôli Danielovi Bombicovi sa tento mýtus zosypal ako domček z kariet. Úsmevné je, že obidva denníky boli pri predmetných súdnych rozhodnutiach aktívne, teda fakticky sa domáhali práva uverejňovať dezinformácie.
Je hodné pozornosti, že vlajkové lode a aktivisti progresivistickej propagandy sú natoľko ponorení do svojej virtuálnej reality, že nevnímajú rozpory medzi slovami a svojimi skutkami, ktoré však hovoria jasnou rečou. Napríklad aj v prípade pochovávania etického kódexu UMB, o ktorom som písal včera. Tam si protestujúci pedagógovia a študenti neuvedomili, že symbolickým pochovaním etického kódexu sa ho oni sami zriekli a verejne deklarovali, že pre nich už nič neznamená a teda ho nemienia dodržiavať.
Veď si predstavme, že by niekto na protest voči protiústavnému konaniu, napríklad prezidenta, ktorý zmarí referendum, spálil Ústavu Slovenskej republiky. Ako by sme to vnímali?
Váš portál a články na ňom dlhodobo sledujem, ale z tohoto článku som úprimne celkom sklamaný. Nebudem sa vyjadrovať k tzv. mainstreamovým médiám, pretože si o nich myslím svoje. Ak by ste sa ale pozreli podrobnejšie na vystupovanie a príspevky menovaného pána Bombica, prívlastky, ktoré na neho používajú sa veľmi hodia a vôbec nejde o dezinformácie. Mám už svoje roky a môj nebohý otec zažil, čo je to žiť v dobách nacizmu. Preto som obzvlášť citlivý na takýchto a podobných ľudí, ktorí nabádajú k rasovej nenávisti a násiliu. Zvlášť keď sa začnú kamarátiť s vrcholnými predstaviteľmi nášho štátu. Dúfam preto, že súd spravodlivo rozhodne, pretože progagáciu takýchto názorov ako spoločnosť nemôžeme tolerovať.
Ďakujem za túto spätnú väzbu. Mal som obavy, že niektorí z našich čitateľov budú takí ovplyvnení týmto nesympatickým protagonistom, že sa nedokážu povzniesť nad vec a vďaka Vám mám možnosť lepšie vysvetliť svoj postoj.
Na jednej strane je dôležité, aby platila rovnosť pred zákonom. Práve na osobách, s ktorými nezdieľame všetky názory alebo k nim nemáme žiadne sympatie, sa testuje náš zmysel pre spravodlivosť. Progresívne médiá dnes vytvárajú precedens – či dovolíme, aby sa niektoré prípady posudzovali prísnejšie len preto, že ide o nesympatické osoby. Všimnite si, že v Británii to už zavádzajú do právnej praxe – rasový pôvod má byť poľahčujúca alebo priťažujúca okolnosť.
No na druhej strane, a to v tomto prípade považujem za dôležitejšie, pre predmet mojej kritiky nie je relevantné, či ide konkrétne o Bombica. Jeho som použil ako príklad, lebo tento prípad som mal rýchlo poruke zdokumentovaný. (Okrem toho, láka ma vystupovať ako „diablov advokát“, cibrí to postoje.)
No menované denníky používajú túto „nenapadnuteľnú“ techniku očierňovania čoraz častejšie a jej obeťami sú napríklad aj ministerka Šimkovičová alebo premiér Fico. Voči nemu napríklad nehanebne tvrdia, že si atentát nafingoval. Dôkazy nemajú, ale ani nepotrebujú, publikujú svoj „názor“.
Do tretice – a najdôležitejšie, čo v tejto súvislosti hovorím už dlho a veľmi často márne – najnebezpečnejšia dezinformácia médií je v tom, že nám „vykolíkuje priestor“, v ktorom sa pohybujú naše myšlienky. Robí to všetkými tými prívlastkami a emóciami, ale to všetko sú hodnotiace súdy, ktoré má právo urobiť si každý človek sám. Ak médiá dávajú ľuďom hotové hodnotiace súdy, nie je to korektné ani profesionálne. A nie je relevantné, či sa príjemca s tým hodnotovým súdom stotožňuje (súhlasí).