Šikanovanie slabších je žiaľ aj v našej spoločnosti dlhodobo tolerované.
Po nedávnej tragédii, keď si na život siahol po dlhodobom šikanovaní iba pätnásťročný chlapec sa spoločnosť trošku zobudila. Obávam sa, že iba na krátky čas a iba preto, že sa to týka dieťaťa.
Podobné prípady sa na Slovensku dejú celé desaťročia a ľudia pred tým zatvárajú oči.
Pred pár rokmi som zverejnila článok, v ktorom som napísala, ako mladé ženy surovo bili bezbranné dievča, ale aj o tom, že chlapci rómskeho pôvodu mlátili bez dôvodu mladšieho spolužiaka a spomenula som aj prípad sedemnásťročného chlapca, ktorý kladivom zabil vlastného otca za to, že ich celé roky týral.
Kde sú príčiny tolerovania násilia akéhokoľvek druhu?
Spomínam si, ako kolegovia v práci rozprávali o šikane na vojne ako o niečom úplne normálnom. Už vtedy to bolo považované za normálne a kompetentní často pred tým takisto zatvárali oči. Veď vojna mala predsa z chlapcov robiť chlapov.
Lenže…
Je obrovský rozdiel medzi náročným výcvikom a tvrdým tréningom a medzi hrubým ponižovaním a ubližovaním slabším. Často som od kolegov počula, že sa za to hanbia, čoho boli schopní. Bolo to spôsobené tým, že už v tej dobe ľudia nerozumeli, aká nesmierne dôležitá je „miera“ vo všetkom a hlavne v každodennom správaní sa človeka.
A dnes, keď sa „miera” vytratila z bežného života, je spoločnosť presýtená násilím, ktoré je považované za niečo úplne samozrejmé. A práve ponižovanie a kruté týranie človeka iným človekom sa stalo bežným javom.
Preto sa denne mnohí ľudia stretávajú s rôznymi druhmi šikany, čo často spôsobuje u obetí strach, beznádej, bezmocnosť.
Bežnými sa stali sexuálne obťažovanie, ale aj mobbing a bossing na pracoviskách. A v súčasnosti je veľkým problémom „kyberšikana“ vo virtuálnom priestore, či už sú to sociálne siete, alebo rôzne diskutérske platformy.
Osobne mám s kyberšikanou veľké skúsenosti a to najmä kvôli mojim názorom. Pod článkami na mojom blogu, ktorý mám roky na jednom nemenovanom portáli som stretla s takými formami kyberšikany, ktoré by mal problém ustáť aj tvrdý chlap…
Neustále prenasledovanie anonymnými diskutérmi so zjavne psychopatickými, sociopatickými a násilníckymi sklonmi je úplne bežný jav, ktorý je tolerovaný a dokonca považovaný za zábavu…
Kým sa na jednej strane stále hovorí o slobode slova, na druhej strane sú bežné hrubé útoky kvôli názorom. Pre moje vlastenecké cítenie som bola označovaná za extrémistku, či fašistku a „kotlebovku“. Za moje politicko-spoločenské názory som bola bežne označovaná za komunistickú a boľševickú suku, Putinovu štetku a pod. a jeden z diskutérov, ktorý nevedel, do akej škatuľky by ma mal zaradiť, mi napísal milý kompliment v znení, že som „exotický kosoštvorec“, z ktorého si trhajú vlasy akademici a historici zo SAV. Expresívnejšie výrazy nebudem citovať.
Oveľa náročnejšie obdobie prišlo počas covidu, keď som nemlčala a písala som o praktikách vlády, ale aj o sociálnych a medicínskych experimentoch na ľuďoch. Pocit beztrestnosti ukázal pravé charaktery mnohých diskutérov. Len málokto si uvedomoval, že práve takto sa prejavoval covidový fašizmus v praxi. Bežnými sa stali hrubé urážky a vyhrážky „hodálovského“ typu. A jednou z veľmi nepríjemných skúseností bolo, keď som na vlastnej koži zistila ako sa prejavuje a funguje stalking – nebezpečné prenasledovanie.
Na portál som takmer prestala prispievať, pretože nie je nič príjemné čítať prejavy hrubých útokov pod básňami, alebo pod článkami pre dušu…
S podobnými praktikami sa stretávajú mnohí blogeri a blogerky s vlastnými názormi.
Raz dávno, som sa pýtala jedného priateľa, prečo je toľko nenávistných prejavov pod mojimi ľúbostnými básňami, alebo článkami o ľudskosti, láske, hodnotách…
Odpovedal mi, že práve tieto hodnoty sú pre mocenské elity nebezpečné, pretože človek, ktorý sa riadi mravnými hodnotami a má vlastné názory sa nedá ovládať a manipulovať.
A dnes?
Dnes sú médiá preplnené správami o nešťastí a zbytočnej smrti chlapca, ktorý mal mať život pred sebou. Rodičia trpia, ľudia sú nahnevaní. Odborníci sa predháňajú v analýzach, hľadajú vinníkov, ale doteraz som počula, či čítala vyjadrenia, ktoré iba kĺžu po povrchu.
A na začiatok by možno stačilo začať chápať význam skutočných hodnôt, mravnosti, ľudskosti, lásky a začať sa správať ako ľudia. Nezatvárať oči a nemlčať, nebyť ľahostajný vtedy, keď sa pácha a deje okolo nás zlo.
Zlo, ktoré je produktom parazitického systému. Systému, ktorý šikanou a násilím oberá ľudí o ľudskosť, dôstojnosť a aj o holý život. Systému, ktorý v skutočnosti ľudí vlastní a drží v mentálnom otroctve ako psov na reťazi.
Devana
Slnovratovo 30. november 2023
Nie je to tak. Voľakedy bolo násilia oveľa viac – v rodinách bolo bežné bitie detí a mládeže, muži bili manželky, tie im to vracali. Policajti mlátili ľudí , neboli to len tí komunistickí z SNB/VB, ale bitím sa preslávili tzv. kosírkári – policajti Uhorska. Môj dedko, ročník 1900, na to ešte pamätal – prišli na dedinskú zábavu a bili. Surové vzťahy boli aj na školách – moja babka, ročník 1906, spomínala na učiteľku-alkoholičku, ktorej chodila kupovať rum počas vyučovania, za zvyšné peniaze si mohla kúpiť čokoládu. Hovorila: “Bila všetkých, ale mňa nie, mňa mala rada”. Posledným školským Mohykánom bolo gymnázium v Seredi, kde ešte v 70-tych rokoch min. storočia riaditeľ školy /inak opilec a sukničkár, člen KSČ/ udieral hlavu študentov do tabule, keď nevedeli a sex. obťažoval študentky, podobne ako prof. Pastucha. Posledné 2 šikanistky (Mazáková, Lovásová) študenti z gymnázia vyhnali v r. 1997. … Nečudujem sa, že keď gardisti hnali na žel. stanicu židovské dievča (počas Slovenského štátu), že ho kopali do zadku, a dievčaťu, ktoré sa spýtalo, prečo ho kopú, odpovedali: “Buď ticho, lebo zoberieme aj teba…”. Vtedy takéto správanie totižto bolo časté. Postupne sa vytrácalo, samozrejme, úplne nevymizlo, ale surové prejavy sú dnes zriedkavé – to je výsledok kulturizovania ľudí.