Pri diskusii o novelizácii Tlačového zákona zisťujeme, že na Slovensku nie sú žiadne seriózne a pravdovravné médiá, len bulvár, „dezinformátori“, alebo agentúry JPP (jedna pani povedala).
Prvou absurdnou vecou je to, prečo je takýto zákon vôbec potrebný. Veď denníky, ktoré najviac kritizujú vládu a ktorých sa najviac tento zákon má dotknúť, menovite ide o Denník N, Aktuality, Sme atď., samy seba nazývajú „serióznymi médiami“. K významu tohto pojmu, podľa nich, patrí najmä to, že čitateľov informujú nestranne a pravdivo. Ony samy, pri argumentácii proti „dezinformačným“ alternatívnym médiám tvrdia, že sa líšia hlavne tým, že uverejňujú opravy správ, ktoré sa neskôr ukážu ako nepresné alebo nepravdivé. Očakával by som preto, že tieto „seriózne médiá“ budú mať s vlastnej iniciatívy v každom výtlačku aj na stránke uvedený kontakt, na ktorý sa budú dať (hoci anonymne) poslať upozornenia na chyby a omyly a že ich redakcie budú bez meškania opravovať. Samy od seba, aby si zachovali punc serióznosti. Práve preto som v šoku, že „seriózne médiá“ sa práve bránia tomu, aby svoje nepresné a nepravdivé informácie opravovali.
Tzv. „faktčekeri“ a „lovci konšpirátorov“ týmto roky zhadzovali alternatívne médiá. Pritom v ich podaní ani nešlo o pravdivosť alebo nepravdivosť, ale o to, že sa informácie z alternatívnych médií líšia od toho, čo uverejňujú „seriózne médiá“. Dnes, keď by mali svoje informácie na podnet dotknutých osôb opravovať tak, aby sa zhodovali s realitou, tak to nazývajú „šikanou“. Toto hovorí jasnou rečou: nie sú to žiadne seriózne médiá. Sú to ohováračské agentúry (doslova ako JPP). Presne takéto skreslené a tendenčné informácie chcú šíriť, aby obraz verejnosti o dotyčných osobách formovali podľa svojich zámerov. A tie ani náhodou nie sú dobromyseľné.
Práve preto ma zaráža aj druhá absurdnosť – prečo koalícia siahla po takomto bezzubom riešení? Veď ak bude mať nový Tlačový zákon približne tú formu, ktorá bola zrušená za vlády Eduarda Hegera, tak na podanie žiadosti o opravu bude mať dotknutá osoba len určitú lehotu (vtedy 30 dní) a potom už nebude mať nárok na opravu. Prečo? A druhá vec je, že žiadosť o opravu má (mala) právo podať len dotknutá osoba. Keby šlo len o ochranu osobnosti, tak v poriadku. Lenže „seriózne médiá“ vraj informujú pravdivo a teda je v záujme verejnosti – všetkých občanov – aby zverejnené informácie boli pravdivé.
A v tomto pramení aj ďalšia absurdnosť. Návrh novely zákona hovorí, že dôkazové bremeno by malo byť na strane média, ktoré dotyčnú informáciu zverejnilo. A vraj aj toto je „šikana“. Takže týmto „serióznym médiám“ sa krivdí, ak svoje informácie musia podložiť vecnými dôkazmi. Aký problém, keď informujú pravdivo a neskreslene? Alebo majú na mysli „utajené zdroje“, informácie získané porušením niekoho povinnej mlčanlivosti? Toto budeme brať vážne – aby jeden zákon umožňoval porušovanie iného? Tušíme, kde takáto cesta končí?
Zdanlivo najabsurdnejší je prístup čitateľov „serióznych médií“. Presne tak, ako som vyššie popísal, vedia, že nečítajú pravdivé informácie a vedia, že ak ich šíria ďalej, fungujú rovnako ako JPP v reťazi ohováračiek. Ale paradoxne, práve tomuto postoju rozumiem. Je podobný ako mobbing na pracoviskách proti neobľúbeným alebo nekonformným členom kolektívu (napríklad nezaočkovaným). Kým vo verejnosti bude existovať takéto ohováračské a mobbinguchtivé podhubie, aj „seriózne médiá“ budú len gejzírom negatívnej energie. A podobne ako pri mobbingu, človek sa neubráni nejakým „právom na opravu“, s čakaním na dobrú vôľu ľudí, ktorí nechcú nič iné, len ubližovať.
Nuž, ak vládna koalícia nedokáže dostatočne účinne obrániť sama seba, tak by sme si od nej nemali sľubovať, že nás v dynamických a neistých časoch bude chrániť alebo že účinne ochráni náš právny systém pred rozpadom.
