Prof. Jaroslav Husár: Nevieme, kde ideme

Verím, že aj čitateľ si všimol priam protirečivé tvrdenia odborníkov na energetiku aká je situácia na Slovensku. A tak občan vlastne nevie aká je. Ale dôsledok už máme, a to v Žiari nad Hronom. 

Teda zasiahlo to výrobu. Každý ekonóm vie, že ekonómia sa zaujíma o výrobu, akumuláciu a distribúciu outputu ekonomiky.

Ale problém energií je partikulárnym problémom ekonomiky. Ekonomika je obrovský komplex s množstvom vzťahov.  Kde ideme, musíme vidieť vo veľmi širokom zmysle a to chápania fungovania ekonomík EÚ a sveta. Na čo myslím? Čitateľovi musím uviesť viac druhov faktov.

Musím začať trochu odbornejšie a to konštatovaním určitých faktov, ktoré nie sú bežne známe a vnímané. Totiž, chcem sa oprieť o autorov, ktorých dlhodobo trápi fungovanie ekonomiky, ba menovite aj svetovej ekonomiky. Nižšie spomeniem dnes často frekventované  pojmy ekonómov politikov aj sociológov.

V dnešnom slovníku ekonómov, politikov, futurológov a prirodzene masovokomunikačných prostriedkov sú stále frekventovanejšie pojmy ako globalizácia, a tak hádam úplne stačí uviesť nadpis z novín: „Krajniak a Žilinka si mýlia liberálnu demokraciu s liberalizmom. Chcú neutrálnejší termín. Rovnaký problém mala pred rokom Remišová“.

Túto rastúcu frekvenciu výskytu týchto pojmov sprevádza diverzifikujúca pestrosť a rôznosť interpretácií ich obsahu.
M. McLuhan a R. Bruce Powers napr. vymedzujú globalizáciu ako vznik „globálnej svetovej dediny“  (World Willage), pri ktorom sa jednotlivé geopolitické oblasti postupne vzájomne zbližujú a zároveň sa stávajú vzájomne závislejšími v rámci globálneho svetového systému. Moss Kanterová, profesorka na Harvarde,  prirovnáva globálnu ekonomiku k „nákupnej ulici“, do ktorej sa sústreďuje  „obchod“ a kde podnikatelia nachádzajú všetko, čo potrebujú. E. Luttwark z Medzinárodného centra strategických štúdií vo Washingtone hovorí o „turbo kapitalizme“, ktorý produkuje a ponúka nadmerné a nekonečne diverzifikované množstvo produktov v mimoriadne krátkom čase.

Nuž, ako vidíme, komplexnosť a rýchlosť globalizácie má na trh zničujúce, destabilizujúce účinky, ktorým sú schopné čeliť iba „najlepšie pripravené podniky“. Nie však naše, napr. poľnohospodárstvo. Musím spomenúť aj Svetové ekonomické fórum, ktoré sa konalo vo februári 1997 v Davose, kde prehlásili globalizáciu za dôsledok „digitálnej revolúcie“, vraj ako nezadržateľný proces podporovaný rozvojom celosvetových komunikačných systémov, globálnych transportných systémov a bezbariérových transferov kapitálu do celého sveta a vytváranie „spoločností sietí“, Network Society.

Ako som spomenul vyššie, nových pojmov  a ich chápaní je viacero.  Vedecké ekonomické časopisy, hlavne anglické, analyzujú niekoľko významných tém dnešných dní, ktoré zavádzajú tie nové pojmy. Čitateľovi pripomeniem aspoň niektoré z nich:

• Podľa niektorých ekonómov svetová ekonomika bude globálnou ekonomikou vybudovanou na silných regionálnych zoskupeniach; podľa iných bude ovládanou a usmerňovanou megakonkurenciou.
   
• Ďalší – ekonomikou, v ktorej  konkurencieschopnosť bude určovaná schopnosťou transformovať informácie na poznatky a inteligenciu;  ekonomikou, v ktorej inovácie zamerané na zdrojovo náročný rast produktivity práce nahradené inováciami  založenými na všestrannom využívaní ľudskej tvorivosti; či ekonomikou bez sprostredkovateľov, ktorých nahradia moderné komunikačné siete; ekonomikou v reálnom čase, vyznačujúcou sa skracovaním výrobných cyklov, „stláčaním času“ vo všetkých sférach.
  
• A uvediem ešte jednu tézu – ekonomikou, v ktorej ťažiskové vstupy budú založené  na vedomostiach a hodnotu práce bude nahrádzať hodnota vedomostí.

Diverzifikujúca pestrosť. 

K výstižnejším kritickým príspevkom si dovolím zaradiť stať R. Kapuscinského „Chudoba a planetárna solidarita“. Vychádza z toho, že dekolonizácia a obrovský rozmach globalizácie rodí nový typ spoločnosti – planetárnu spoločnosť, ktorá na jednej strane tvorí tretinu obyvateľov žijúceho v dostatku a na druhej strane dve tretiny obyvateľov Planéty žijúcich v biede. Iste veľká škála uhlov pohľadu a práve to je požiadavkou dneška, aby ekonómovia povedali kľúčové poznatky potrebné dnešnej dobe, dnešnej ekonomike.

Nie povzbudivé tvrdenia významných ekonómov, politikov.

Pozrime si poznatky vedy. Vedecké riešenie J. M. Keynesa o tom ako funguje ekonomika kapitalizmu, o čom hovorí skvelé dielo The Age of Keynes, neústi do globalizácie. Globalizáciu zariadili Monsanto a iné gigantické spoločnosti, lebo potrebovali voľný pohyb práce a kapitálu a tak naši ľudia idú za zárobkom do Nemecka, Francúzska a inde a voľný pohyb kapitálu zariadi, že ak kapitál zahraničného podniku nie je „efektívny“ v SR, odíde do Bulharska a v SR zanechá nezamestnaných.

A práve preto nemôžem nespomenúť nášho M. Rakovského, ktorý už v roku 1550 napísal veľké dielo a v ňom opisuje svoju koncepciu ideálne usporiadanie spoločnosti a model ideálneho panovníka.
Iste ňou nie je globalizácia.

Totiž v každom modernom štáte ekonomickú teóriu realizuje tvorca ekonomickej politiky a tým je spravidla vláda. Reálne ju však reprezentuje predseda vlády. Aký je ideálny premiér? Píše o ňom M. Rakovský.

Aký má teda byť silný vodca za nepriaznivých čias?
Vidíme, že máme ničivé sucho, pokračujúcu vojnu na Ukrajine, veľký rast cien energií, ba sa nám priam ničí koalícia, je koaličná kríza. A tak vzniká otázka: budeme mať najschopnejšieho ako predsedu vlády v časoch takmer permanentných globálnych kríz? Kto nás hodnotovo a civilizačne aj ekonomicky pohne vpred?
To je iba pár otázok.

Moju úvahu podnietila aj moja spomienka na líderstvo politikov, ako teraz hovoríme, druhej polovice  20. storočia. Francúzsko, podobne ako iné krajiny mali v druhej polovici 20 storočia veľké problémy.
S ohľadom na bohatú históriu De Gaulle prišiel s víziou, ktorá prekonávala objektívnu realitu aj existujúce limity. Politika preňho nebola umením možného, ale umením vôle. Bol presvedčený, že dôvodom úpadku Francúzska bola chýbajúca národná jednota a povojnová obnova bude možná iba po jej posilnení. Svoju predstavu  o transformácii domácej politickej scény predstavil verejnosti. Problémy sa ďalej šírili a tak sa vzdal svojej funkcie. Po 12 rokoch sa predsa vrátil a to v časoch vrcholiacej vojny v Alžírsku. Má veľkú sochu v Paríži.
Iba vďačný Paríž?

Spomeniem aj Thatcherovú, železnú lady.  Nastúpila v čase veľkej inflácie, nevýkonnej domácej ekonomiky aj verejného sektora a nostalgie za strateným veľmocenským postavením. V duchu ultimátnej úlohy lídra inšpirovať ostatných k prekročeniu toho, čo je považované za možné, Thatcherová svojim presvedčením a vierou v schopnosť krajiny sa opäť vzchopiť nakazila nielen svoju stranu, ale celú spoločnosť.  A výsledok sa dostavil. Pre krajinu aj pre stranu. Konzervatívci dokázali pod jej vedením, dokonca aj po jej nedobrovoľnom odchode, aj napriek mnohým nepopulárnym opatreniam, zaznamenať 4 volebné víťazstvá.

Záver

Táto úvaha, jej účel a to uvedomenie si, ba až pochopenie, že zložité ekonomické javy SR, a EÚ majú byť riadené vedecky, pochopiť kade sa dnes ekonomika uberá a požadovať, aby hospodárstvo poskytlo čo najviac prostriedkov pre existenciu človeka, občana. Dnes nemáme diela (učebnice) národohospodárskej teórie a politiky, ktorú by politici rešpektovali. Preto sa stretáme s chaotickými riešeniami neopretými o ekonomickú vedu ale plynúcu zo záujmov nadnárodných spoločností.

Musíme zvýšiť úroveň ovládania ekonómie tvorcami hospodárskej politiky, aby sme dosiahli stanovené hospodárske ciele stanovené predovšetkým vládou. Ekonómovia sú tí, ktorí musia vedieť, kde pôjde ekonomika, a ako. 
Máme De Gaullea a jeho stratégiu vôle? Máme Tatcherovú a jej stratégiu presvedčenia? 

A tak nevieme, kde ideme. Vidíme teoretickú biedu globalizácie. 

Nevidíme cieľ, účel, zámer, ba aj spätné usudzovanie od vzniknutej prítomnosti k minulej intencii (zámeru) teda perspektívu.