Ilustračný obrázok: Pixabay
Korjacky folklór (Kamčatka) s naratívom opätovného dobývania nebeských svietidiel dcérou Stvoriteľa, zapísaný v roku 1900 ruským antropológom V. I. Jocheľsonom, preložený z anglického originálu Little-Bird-Man and Raven-Man, pre slovenské publikum prvýkrát.
Bolo to v čase, keď žil Veľký Havran. Malý vtáčí muž a havran Vaľvamtilan prišli na pytačky k Veľkému Havranovi. Havranova žena Miti vraví: ,,Viac sa mi pozdáva Vaľvamtylan“, ale Veľký Havran krúti hlavou: ,,Ja dávam prednosť Malému vtáčiemu mužovi.“ Kým sa dohadovali, vonku sa strhla prudká snehová búrka. Veľký Havran hovorí: ,,Kto ukončí snehovú búrku, tomu dám svoju dcéru za ženu.“
Vaľvamtylan sa naduto vystrel a rozkázal: ,,Pripravte mi zásoby, lyže a niekoľko párov topánok, lebo pôjdem veľmi ďaleko.“ Sotva však vyšiel von, vykopal si dieru v snehu za príbytkom Veľkého Havrana a zjedol všetky zásoby. Keď dojedol, vrátil sa do domu a hovorí: ,,Nemohol som zastaviť snehovú búrku, obloha je celá rozbitá…“
,,Stačilo!“, zastavil ho Veľký Havran, ,,vidíme, že ty nie si ten, kto dokáže splniť túto úlohu!“ Na to sa ozval Malý vtáčí muž: ,,Ja sa o to pokúsim.“
Veľký Havran prikazuje: ,,Pripravte mu zásoby, lyže a obuv“, ale Malý vtáčí muž zaprotestoval: ,,Nič nechcem. Len mi dajte na cestu vedro, lopatu a vnútornosti z jeleňa.“
Dali mu všetko, o čo požiadal a vyletel rovno do neba, priamo na miesto, kde bolo rozbité. Pokúsil sa zakryť dieru vedrom, ale to bolo príliš malé. Malý vtáčí muž dočasne upchal dieru vnútornosťami, potom sa vrátil do domu a vraví: ,,Urobil som, čo som zatiaľ vládal, ale zostala trhlina, cez ktorú bude fúkať stále vietor, aj keď nie tak surovo ako predtým.“
Dali mu veľké veko, pritlačil vnútornosti okolo ráfika a zasypal snehom, ktorý nahrnul lopatou. Vrátil sa do domu Veľkého Havrana. Snehová búrka úplne prestala.
Veľký Havran urobil, čo sľúbil a dal svoju dcéru za ženu Malému vtáčiemu mužovi.
,,Dám vám jeleňa na cestu. aby ste mohli ísť na saniach k svojim ľuďom“, vraví zaťovi, no ten znova protestuje: ,,Nepotrebujeme žiadne jelene, pôjdeme poši.“ Odišli.
Keď prišli k rieke, povedal Malý vtáčí muž svojej žene: ,,Sadni si mi na chrbát, ponesiem ťa.“
,,Nie, si príliš malý, rozdrvila by som ťa“, odpovedá mladá žena.
,,Nie, nie! Ja ťa ľahko odnesiem, sily mám dosť, nerozdrvíš ma.“
Mladá žena si sadla Malému vtáčiemu mužovi na chrbát a úplne ho rozdrvila. Ako tam ležal mŕtvy, vzala si ho do dlaní a sadla si do tieňa borovice. Nakoniec začala plakať: ,,Zomriem tu od hladu, môj manžel je mŕtvy.“
Vtom začula za sebou mocný hlas, ktorý hovoril: ,,Prečo tu plačeš? Tu som, tvoj manžel.“
Otočila sa a pri nej stál mladý statný muž. Neďaleko bol aj stan a stádo jeleňov, ktoré sa pásli na pastvine. Mali kovové parohy a kovové kopytá.
Žena na to: ,,Klameš. Tu je môj manžel. Je mŕtvy.“
On však: ,,Toto je ten forma, ktorú som prijal, aby som mohol slúžiť tvojmu otcovi pre tvoje dobro. Teraz ma vidíš v mojej skutočnej podobe. Tu sú aj moji príbuzní. Zámerne som sa nechal zabiť, aby som si mohol vziať svoje skutočné telo a priviesť ťa k nám do rodiny.“
Žena mu dôverovala a nasledovala ho do jeho stanu. Všetko v stane bolo z kovu – stĺpiky, sane, snežnice. Čoskoro porodila syna, ktorý mal kovové zuby, z ktorých keď sa smial, lietali žeravé iskry.
Raz Malý vtáčí muž povedal svojej žene: ,,Chcem ťa odviesť k tebe domov, aby si mohla vidieť svojich rodičov, ktorí si nepochybne myslia: ‚Naša dcéra odišla z domu pešo a my ani nevieme, či je nažive alebo nie.‘ Nech vidia, ako si spolu vychádzame.“ Na cestu si pripravili veľa mäsovej pasty, vytiahli z kostí zásobu drene a boli pripravení odísť na cestu. Keď prišli k domu Veľkého Havrana, ľudia zvnútra začali kričať: ,,Ide Malý vtáčí muž!“ a vyšli mu v ústrety. Odprevadili ich do obydlia, kde sa nejaký čas zdržali a veselili. Zrazu sa zotmelo. Niekto prehltol slnko. Tma tak zhustla, že ženy nemohli vychádzať zo svojich domov pre vodu.
Medzitým na rozozvučal šamanský bubon. Bubon bubnoval a šaman hľadal odpoveď, kto spôsobil temnotu. Bubnoval, bubnoval a čoskoro vyhlásil: ,,Vidím, kto prehltol slnko. Je to Vaľvamtylan!“
Keď to počula žena Malého vtačieho muža, rozhodla sa, že pôjde k nemu a oslobodí slnko. Obliekla si kabát z jelenej kože a šla k havranovi. Našla ho ležať v jeho dome. Vaľvamtylan prekvapene vstal a zostal ticho, lebo nesmel otvoriť ústa. Žena k nemu pristúpila a zalíškala sa: ,,Opustila som Malého vtáčieho muža, lebo túžim po tebe.“ Pevne ho objala a pošteklila pod pažou. Vaľvamtylan sa zasmial a otvoril ústa. Slnko vyskočilo na oblohu a rozjasnilo tmavý deň. Na to ho bodla havraním zobákom a zabila. Vrátila sa do domu svojho otca a povedala: ,,Teraz budeme mať svetlo navždy.“
Veľký Havran naložil sane solenými rybami a odprevadil ich na cestu domov. Ememkut, najstarší syn Veľkého Havrana, vzal do svojho domu sestru Vaľvamtylana, ktorá za ním úprimne smútila a oženil sa s ňou. To je všetko.
JOCHELSON, W. 1905. The Koryak. Religion and Myths. New York: Leiden, s. 250 – 253.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
