Pracovný deň skoro ráno, autobusová zastávka v centre mesta. Hlavou mi víria nastávajúce povinnosti dňa, keď ma zo zadumania vytrhne prudké zabrzdenie malého červeného Fordu pri okraji zastávky. Vodič, vlastne vodička – vyzerá veľmi mlado, sotva na dvadsať – stiahne okienko, čosi kričí a gestikuluje smerom k nám, čakajúcim na zastávke.
Nepočujem ju, všetci stojíme obďaleč, ale ani sa ma to netýka, dievča nepoznám. Nikto nereaguje. Pozerám po okolostojacich, komu ten odkaz z auta patrí a prečo zbytočne zdržuje. K zastávke sa približujú dva autobusy a keďže auto stojí v strede zastávky, prvý autobus už trúbi. Trúbenie autobusov vyvolá u mňa zakaždým husiu kožu, lebo okrem toho, že pochopiteľne neveští nič dobré, znie ako húkanie menšieho zaoceánskeho parníka, takže náhlivo pristupujem k autu. Dievčina zrejme neoslovila nikoho konkrétneho, asi zablúdila, potrebuje radu, rýchlo ju veď usmerním. No skôr, než otvorím ústa, rovno otvorí dvere spolujazdca a prudkým gestom mi pokynie nech nasadnem, ukazujúc netrpezlivo na autobus za sebou. Dezorientovaná situáciou okamžite nasadám poslušne do auta. Auto vyrazí vpred, vodička mlčí. Zboku si ju nenápadne obzerám, pokojne šoféruje, ani náznak pochybnosti, či rozpakov, že vezie nesprávnu osobu. Ja sa uistím, že ju určite vidím prvýkrát v živote. Je to tak. Pozerám bez pohnutia pred seba na cestu a nič mi nenapadá.
„ Treba viac zakúriť, nie je vám zima?“ (rána sú ešte chladné)
„Nie, ďakujem, je tu fajn teplo“.
O chvíľu:
„Vyhovuje vám táto hudba? “ (prepína stanice na autorádiu).
„Dobre sa počúva aj toto, ďakujem“.
Pýta sa ma, kam ma môže odviezť, zrejme idem do práce, pritakám a keď jej odpoviem kam, rozveselí ju to, vraj aj ona má namierené tým smerom, o to lepšie, nemusí meniť trasu. Anjel strážny sa na chvíľu zhmotnil, napadne mi konečne aspoň niečo, a robí si fóry (uznávam, že celkom vydarené), alebo ma nateraz chce mať z bohvieakého dôvodu priamo pod kontrolou a sám ma vezie do práce. Ok. Nebudem sa pýtať, ak som sa dostala do sveta fantázie, nech v ňom pobudnem čo najdlhšie, reality si ešte užijem až-až. Musím si potom zapamätať, že do zázračnej ríše sa dá vojsť cez autobusovú zastávku.
Priateľsky debatíme, údajne sa jej začalo dariť, pracuje v Rakúsku, má služobné auto, čo je moc príma (ťapne zľahka na volant), ide si na Slovensko niečo vybaviť a tak. Ja som sa jej na oplátku mimo iného aj trochu posťažovala, ale ozaj len trochu, nemám to inak vo zvyku, no víly sú predsa diskrétne. Tykanie sme si tiež ozrejmili.
Asi v polovici cesty, po chvíli ticha, na mňa beťársky, s úsmevom pozrie:
„ Asi by si chcela vedieť, prečo som ťa zobrala.“
Ona si to všimla? To snáď ani nie je možné!
„Celkom by ma to popravde zaujímalo“.
Pred nejakým časom potrebovala po polnoci z hlavnej železničnej stanice odvoz domov. Nie je samozrejme problém si ho zaobstarať, telefóny fungujú, taxíky jazdia aj v noci, „nočáky“ premávajú tiež. Kým postávala na vyľudnenom parkovisku pred stanicou, oslovila ju neznáma pani, ktorú už auto čakalo a ktorá si osamelé mladé dievča s objemnou batožinou všimla. Ponúkla sa, že ju s manželom odvezú. Dobrodinci vyzerali dôveryhodne a prejavili úprimný záujem o jej bezpečnosť. Keď ju vysadili pred domom, na jej otázku, čo na revanš, jej sympatický pár s úsmevom odpovedal, nech trebárs nabudúce niekomu, kto to bude potrebovať, poskytne odvoz ona.
„Ako som mohla niekoho odviezť, keď som nemala auto, no povedz?“ Pozrie na mňa s tým beťárskym úsmevom, „Ale teraz, keď ho mám (spokojne poťapká volant opäť), môžem. A keď som vás videla na tej zastávke, napadlo mi, že niekomu odvoz ráno do práce príde vhod. Čo ste tam stáli ako tĺci?“ Prejde zrazu do vyčítavého tónu. „Nebyť tých autobusov, odišla by som naprázdno!“, takmer sa rozčúli.
No prosím. Tak tĺci. Čo dodať?
Prichádzame do môjho cieľa, zastavuje opäť na autobusovej zastávke a ja vystupujem späť do skutočného sveta. Poďakovanie, pozdrav, zamávame si a auto sa rýchlo vzďaľuje. Chvíľu za ním clivo hľadím, ale už nie, dúfam, ako tĺk. Pohľad na budovu, v ktorej pracujem, ma nadobro vráti do reality, no kráčam k nej dobre naladená. Veď nový deň začína ako z rozprávky..
—
Nech ale nezabudnem: keď nabudúce zabrzdí na autobusovej zastávke modrý Nissan a vodička otvorí dvere spolujazdca, tak prosím vás nepozerajte ako tĺci, zbytočne nezdržujte a – nasadnite. 🙂
Slávka
