Ilustračný obrázok: Pixabay
Iteľmenský folklór (Kamčatka) s naratívom stvorenia zeme a národa Kamčatky, zapísaný v 18. storočí ruským polárnym bádateľom S. P. Krašeninnikovom, preložený z ruského originálu О боге, сотворении земли и догматах камчатской веры, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kamčadali (Iteľmeni) považujú za svojho boha Kutchu, ktorý je zároveň ich praotcom. Kto stvoril nebo a nebeské svietidlá, nevedia, ale hovoria, že vznikli skôr ako zem. Stvorenie zeme opisujú dvojako. (Jedni tvrdia, že Kutchu, žijúci predtým na nebi, stvoril zem zo svojho syna Symskalina, ktorého porodila jeho žena Iľchum (Savina) počas prechádzky po mori, a druhí – že Kutchu spolu so sestrou Chutyžič preniesli zem z neba a položili do mora, ktoré stvoril Utlejgyn, žijúci v ňom dodnes.) Stalo sa to takto:
V časoch, kedy sa spájalo nebo s vodou, nad vlnami lietal Havran, biely ako sneh.
Jedného dňa letel Kutchu nad vodami spolu so svojou ženou Savinou, ktorá náhle porodila syna menom Symskalin – hlavou na západ, nohami na východ. Savina sa postavila synovi na šiju, Kutchu na nohy, a prikázali, aby zo svojho tela zem vytvoril.
Po narodení syna opustili nebo a usadili sa na zemi, kde sa im narodili ďalšie deti – syn Tyžil-Kutchu a dcéra Siduku. Kutchu so ženou a s deťmi nosili šaty ušité z lístia a jedli kôru z briez a topoľov, lebo zvieratá stvorené ešte neboli, a loviť ryby, ich bohovia, ešte nevedeli.
Potom si Kutchu obul lyže a prešiel po zemi. Tam, kde nechal stopy, zdvihli sa hory, tam, kde spadol – vnikli údolia, tam, kde obtrel krídlom začali tiecť rieky a bielym perím pokryl vrcholky vysokých skál. Do hôr vydýchol horúci dych a tie začali bublať a vrieť. Tundru pokryl bobuľami – voňavými moruškami, červenými brusnicami, šťavnatými šiškami, pretože takéto jedlo mal najradšej. Krajina bola krásna, no pustá. Zostalo mu smutno, lebo aj zem smútila. Vzal teda bôbový struk a vytvoril z neho ľudí, z hliny vymodeloval zvieratá a rôzne morské živočíchy. A zem sa začala uzdravovať. Havran naučil ľudí poľovať, loviť ryby, používať čln a lyže. Na zemi však zostávala tma a zima. A tak vyletel do neba a začal udierať do oblohy, pokiaľ sa neobjavila diera, cez ktorú sa rozprsklo svetlo. Takto vznikli hviezdy.
Na zemi bolo svetlejšie, ale ľudia boli nespokojní, svetla bolo málo. Kutchu vedel, že v jednej jarange žije žena-duch, ktorá ukrýva slnko a mesiac v kožených guľatých mieškoch. Dlho sa k nej snažil dostať, no nedarilo sa mu. A tak sa premenil na ihličie a spadol do potoka. Žena nabrala vodu z potoka spolu s ihličím, napila sa a otehotnela. Keď sa Kutchu narodil, vyplakal si hrať sa s mieškami, ktoré hneď roztrhal zobákom, chytil doň obe svietidlá a vyletel s nimi na oblohu. Zem sa stala teplou, svetlou a radostnou, všetci sa zahriali, len Havran sa spálil od Slnka a jeho perie sčernelo. Kutchu žil pri každej rieke dva roky, mal veľa detí, ktoré nechal pri riekach vyrastať. Potom prišiel Kutchu k veľkej rieke Ozernaja, ktorá vyteká z Kuriľského jazera, a zakaždým, keď zavŕšil plody svojej práce, oprel o horu špicom nahor, vždy nové a nové kanoe, aby sa vysušili, a keďže čas plynul, lode skameneli. A tak vznikla biela skalná hora Kutchova loď, ktorá pretína zem a nedá sa ničím zameniť. Podľa inej verzie tieto lode zanechal pred odchodom z Kamčatky svojmu synovi a vnukom, a podľa nich ich naučil stavať kanoe a loviť ryby. Tyžil-Kutchu stvoril všetky suchozemské zvieratá a naučil ľudí zo zvieracej kože šiť šaty – kuchljanku a parku. Deti Tyžil-Kutchu – syn Amleja a dcéra Sidukamšič – uzatvárajú incestné manželstvo a z ich krvi sa rozmnožili národy.
КРАШЕНИННИКОВ, С. П. 1949. Описание земли Камчатки. Москва-Ленинград: Главсевморпути, c. 194 – 199, 406 – 409, 693.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
