Nie je to len diletantizmus, je to horšie (reakcia na Pavla Janíka)

Pavol Janík sa v nedávno uverejnenom článku na našich stránkach vyjadroval kriticky o diletantizme, ktorý sa prejavuje v prácach niektorých našich prekladateľov. Keby šlo len o diletantstvo, nebolo by to až také zlé. Diletanti sa dajú vymeniť za odborníkov a chyby sa dajú opraviť. Mám však obavy, že čoraz častejšie kazenie nášho materinského jazyka na verejnosti má hlbšie systematické príčiny.

Predovšetkým, kritika Pavla Janíka je plne oprávnená. Sám sa ako profesionálny prekladateľ odborných textov stretávam s tým, že prekladatelia nerozumejú vecnému významu textu a nevidia rozdiel medzi výrazom „funkcia parametra“ a „parametrická funkcia“. Stáva sa, že namiesto správneho prvého výrazu použijú ten druhý, lebo to znie krajšie po slovensky. V takýchto prípadoch to však svedčí na nedostatok všeobecného vzdelania. A ten už nemá individuálne príčiny, ale systémové. Odráža úroveň školstva, ale aj všeobecnej úrovne komunikácie vo verejných médiách.

Napríklad na prednáške, ktorá mala umelecko-historický charakter, som sa stretol s tým, že prednášajúci jeden z historických umeleckých slohov opakovane nazýval ako „roroko“. (Do zátvorky pre istotu dávam, že správne je „rokoko“. Starším čitateľom sa ospravedlňujem, ak sa touto zátvorkou cítia dotknutí, no čítajú nás aj mladšie ročníky.)

Som presvedčený, že dotyčný prednášajúci si tento chybný výraz neosvojil v škole, ale možno náhodnou chybou (preklepom) v literatúre. No v čase, keď som získaval všeobecné vzdelanie ja, by sa takáto chyba nenalepila ani na dojičku alebo traktoristu na družstve. Nielen preto, že na literatúre a dejepise sme sa s rokokom stretli viackrát, ale náhodne sa nezriedka vyskytovalo aj vo vysielaní rozhlasu alebo televízie, nehovoriac o populárnych časopisoch, ktoré mali medzi cieľmi aj rozširovanie kultúrnych informácií. Proste, médiá mali z vlastného záujmu určitú úroveň, ktorá sa na publikum nutne „nalepí“. O tom, aká je kultúrna úroveň dnešných médií, aká je prevládajúca intelektuálna úroveň moderátorov… radšej pomlčím, viete o tom svoje.

Ale týmto ešte stále nie je výpočet systémových príčin vyčerpaný. Počas svojho života som už viackrát bol svedkom toho, že svoju slovenčinu niektorí ľudia prispôsobujú „obdivovanému hegemónovi“.

Typickým príkladom je jazykový prejav Magdy Vášaryovej, najmä keď vystupuje oficiálne. Všimnite si použitie výrazu „veľmi dlhoročná priateľka“, ktorý slovenskému uchu znie tak prirodzene, že som sa nakrátko zamyslel, čo tým chce povedať. Alebo ako pretiahne slovo „kňa-áz“ s typicky americkou stúpajúcou intonáciou. Američania to používajú ako signál, že ešte neskončila veta, ale slovenčina takúto barličku nepotrebuje a ani nepoužíva.

Kazenie slovenčiny je však ešte systematickejšie. Stretol som sa s tým, že na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave robia „osvetu“ o tom, čo je obsahom pojmov ovocie a zelenina. A tak sa nielen v ich populárnych videách, ale už aj v samoobslužných pokladniach v supermarketoch stretávam s tým, že paradajky musím hľadať v kategórii ovocie a melóny v kategórii zelenina. Angličtina používa slovo „fruit“ ako vyjadrenie biologického pojmu plod, ale nemá špeciálne slovo pre ovocie v slovenskom význame, tiež používa „fruits“. Biológovia, ktorí bežne pracujú s anglickými odbornými textami si to osvojili a učia to aj svojich študentov, dokonca verejnosť. Slovenčina však ovocie a zeleninu nechápe striktne biologicky, ale skôr „kuchynsky“ a tento náš tradičný pohľad na svet sa takouto systematickou výchovou bude strácať.

Záverom len poukážem na historické príklady dlhodobého pôsobenia jazyka hegemóna na podriadené národy. Keltské národy alebo národy iberského polostrova si pred necelými tromi tisícročiami osvojili latinčinu rímskej ríše a vytvorili súčasnú rodinu románskych jazykov. Ani len však netušíme, aké jazyky popri tom zanikli a o aké bohatstvo rôznych myšlienkových štruktúr tým ľudstvo prišlo.