Úskalia reči s rozoklaným jazykom (Bruce Lerro)

Nástrahy lingvistickej propagandy, ktorá využíva iritujúce, mrazivé a zahmlievajúce jazykové prostriedky.
Autor: Bruce Lerro; 25. januára 2023; preložil Marián Moravčík; ilustračné obrázky – Pixabay

Ak môže dogmatický systém názorov zúžiť výber používaných slov, môže samotný jazyk obmedzovať možnosti súčasného myslenia? Do akej miery majú ľudia slobodu myslieť nezávisle od svojho jazyka? V tomto článku chcem ukázať, že jazyk môže byť pre myšlienky pascou. William Lutz vo svojej knihe The New Doublespeak (Nová dvojitá reč) poukázal na to, že namiesto toho, aby bol jazyk nástrojom na vyjadrovanie myšlienok, stal sa nástrojom na skrývanie myšlienok alebo dokonca prevenciou pred tým, aby vôbec vznikli. Všimneme si, ako sa takýto jazyk dvojitej reči prostredníctvom propagandy uplatňuje na poli ekonómie, politiky a reklamy.

V článku, ktorý som napísal asi pred dvomi rokmi „Rétorická a dialektická komunikácia socialistov: prekonávanie vymývania mozgov, propaganda a zábavný priemysel“, som definoval propagandu ako zámerný, systematický a často skrytý pokus inštitucionálnych elít o ovládnutie:
a) vnímania;
b) chápania;
c) emócií;
d) správania;
ľudí, a popri tom zároveň o:
a) cenzúru;
b) zakrývanie;
c) obmedzovanie;
d) prekrúcanie; alebo
e) zveličovanie vyjadrení opozície.

Propagandu nájdeme v učebniciach ekonómie, v politických kampaniach, v náboroch do cirkví, v spravodajstve, v reklamných kampaniach, v umeleckých predstaveniach aj v športe.

V tomto článku sa zameriame na to, ako sa propaganda používa v tlačovinách s použitím verbálneho jazyka. Propaganda sa používa aj v iných médiách, napríklad v televízii, internete a vo filme. No nielen to, používa sa aj v organizácii priestoru, v architektúre, pamätníkoch a dokonca názvoch ulíc. Propaganda v tlačovinách nedosahuje ten stupeň pôsobenia a nie je až taká dramatická ako v iných médiách, a práve preto môže uniknúť pozornosti. Aj toto je dôvodom napísania tohto článku.

Pri najprirodzenejšom a najpovrchnejšom použití jazyka je jeho účelom výmena informácií v každodennom živote. Príkladom môže byť situácia, keď vojdeme do obchodu a prihovoríme sa predavačke: „Vonku hrozne leje“. O takýchto výrokoch sa dá jednoducho rozhodnúť, či sú pravdivé alebo nepravdivé. Ale takýto typ deklaratívnych výrokov je len jeden z mnohých možných.

Iným príkladom by mohli byť zisťovacie otázky typu: „Už máš hotový ten referát?“. V tomto prípade môže výrok obsahovať určitý nátlak, podľa toho, či sa takto pýta učiteľ alebo spolužiak. Iná funkcia jazyka je výkonná. To je vtedy, keď niečo sľubujeme alebo sa zaväzujeme niečo urobiť. Ak poviem: „Sľubujem, že už nikdy nenechám pri odchode nezamknutý vchod“, nedá sa na to nadviazať odpoveďou ako na otázku, ani rozhodovať o pravde či nepravde. Samotný výrok je výkonný, alebo iným slovom performatívny.

Funkcia jazyka môže byť aj expresívna, to je vyjadrenie kritiky, pochvaly, sústrasti alebo vkusu. V rolách s právomocou môžeme iným hovoriť, čo majú urobiť: „Buď mi ukážete svoj služobný preukaz, alebo ihneď opustite budovu“. A nakoniec, ako hlavná téma tohto článku, jazyk sa dá používať na presviedčanie. Ak pri diskusii o potratoch hneď na začiatku zadefinujete potrat tendenčným spôsobom – ako vraždu, už tým presviedčate poslucháčov o svojom postoji a ešte sa ani nezačala argumentácia.

Načo je dobré toto rozlišovanie šiestich funkcií jazyka? Čo to má spoločné so zápasom o moc a dokonca s propagandou? S výnimkou silových organizácií ako je armáda, väčšina šéfov alebo rodičov má radšej, ak ich zamestnanci či deti robia veci bez rozkazu. Prečo? Pretože ľudia sa riadia oveľa ľahšie, ak nemajú pocit, že sa na nich vyvíja nátlak. Pri väčšine komunikácie sa pokusy o nátlak maskujú tým, že sa niektoré funkcie jazyka premiešajú s inými. Čo sa odohráva v týchto situáciách tesne závisí od:
a) rolí zúčastnených;
b) času;
c) miesta;
d) okolností.

Napríklad, keď sa učiteľ opýta študenta: „Už máš hotový ten referát?“, nie je to len otázka. Zároveň je prítomná aj hrozba – čo sa stane, ak ten referát nemáš. To isté sa uplatňuje aj vtedy, ak sa rodič opýta dieťaťa na splnenie drobnej domácej povinnosti. A čo napríklad takáto situácia: dvaja bratia idú do reštaurácie na obed. Jeden hovorí: „Do frasa, zabudol som si peňaženku, nemám so sebou žiadne prachy.“ Toto je expresívne vyjadrenie. Použil ho namiesto priameho: „zaplatíš aj za mňa, prosím“? Tento brat nepovedal nič v tomto zmysle a dúfa, že jeho brat to ponúkne sám aj bez požiadania.

Posledným príkladom je mama, ktorá sa pýta syna: „Máš na stole hromadu videohier. Kedy sa stíhaš s tým všetkým hrať?“ Toto je zisťujúca otázka. V skutočnosti by bola radšej, keby sa syn menej venoval hrám a viac domácim úlohám. Zberala sa prikázať mu, aby sa menej venoval videohrám. Ale zmenila to na otázku, ktorou ho chce manipulovať, aby sa sám rozhodol, že si bude radšej kupovať menej videohier.

Predstavme si, že sa cítim zle. Tečie mi z nosa, kašlem, bolí ma hlava a som vyčerpaný. Robí mi to starosti, lebo neviem, ako si pomôcť. Zájdem sa svojou lekárkou a posťažujem sa jej. Ona mi povie, že mám „virózu horných dýchacích ciest“. Okamžite sa mi uľaví. Ako je to možné? Je to preto, že keď už pre to existuje nálepka, to znamená:
a) že už to mal predo mnou niekto iný, inak by to nemalo meno;
b) asi to už aj má diagnózu a lekárka mi povie, ako som k tomu prišiel a ako sa to ďalej bude vyvíjať;
c) asi už existuje aj spôsob, ako to vyliečiť. Nálepky na zdravotné stavy nepadajú len tak z neba. Najskôr sa zhromažďujú jednotlivé príznaky, zatiaľ bez súvislostí, a zisťujú sa u mnohých ľudí, ktorí majú tieto príznaky. Keď sa potom tieto príznaky študujú, vytvárajú sa vzťahy medzi príznakmi. Ak sa nájde dosť ľudí, ktorí majú rovnakú skupinu príznakov, vytvorí sa kategória tohto javu a dostane svoju nálepku.

Nálepky sú životne dôležité na označenie základných charakteristík niečoho, odkiaľ to pochádza a ako sa to môže vyvíjať. Rovnaký význam majú nálepky aj keď ide o duševnú chorobu. Povedzme, že sa ma chytá nervozita, keď mám ísť k niekomu na oslavu narodenín. Potia sa mi dlane, mám sucho v ústach a búši mi srdce. Potom si všimnem podobné príznaky pred príchodom do práce. Keď si predstavím ten ruch medzi kolegami, som nervózny. Potom si všimnem podobné príznaky, keď som medzi svojimi deťmi. Zdôverím sa svojej lekárke a ona ma pošle k psychiatrovi. Porozprávam psychiatrovi o svojich príznakoch a dozviem sa, že mám generalizovanú úzkostlivosť. Pocítim úľavu, z tých istých dôvodov ako keď som sa dozvedel o viróze. Nie som úplne v pohode, lebo nálepka je niečo ako stigma. Ale pojem „úzkostlivosť“ ma upokojuje, lebo to nie je nejaká vzácna život ohrozujúca choroba a nejakým spôsobom sa s tým dá vysporiadať.

Na jednej strane nám nálepky uľahčujú život a zjednodušujú procesy. Bez nálepiek by sme toho veľa neurobili, lebo by sme boli zavalení jednotlivosťami. Nálepky sú skratky, zovšeobecnenia, ktoré nám umožňujú získať nadhľad nad každodennou rutinou a predvídať, čo sú ľudia zač a čo od nich očakávať. Reálny život je však vždy viac, než len kombinácia nálepiek. Ako osobnosti sme vždy oveľa zložitejší než ľubovoľná zbierka nálepiek. Keď sa príliš stotožníme s nálepkou, vytvárame si problém, lebo človek potom začína konať ako by konala nálepka a zabúda na svoju zložitejšiu podstatu. Napríklad niekto, kto vie o svojej diagnóze úzkostlivosti, si môže vysvetľovať všetky nepríjemné skúsenosti ako dôsledok svojej úzkosti. Prestáva využívať sociálne zručnosti na riešenie problémov a jednoducho všetko zvalí na nálepku – „Som úzkostlivá osobnosť“.

Keď ľudia používajú nálepky sami proti sebe, môžu sa stať stelesnením nálepky. Stelesnenie nálepky znamená, že z procesu sa stane reálna vec, ktorá človeka obmedzuje. Pojem „úzkostlivosť“ sa stane väzením, z ktorého sa nebude dať uniknúť. Uvediem jeden extrémny príklad. Pred viacerými rokmi som pracoval ako poradca v socializačnom centre pre bývalých väzňov. Keď som bol nejaký čas preč a po návrate som sa zoznamoval s novými pacientmi, títo sa mi nepredstavovali krstným menom, ale svojou diagnózou. Spomínam si aj na to, ako ostro sa niektorí z ich bránili, keď im miestny psychiater zmenil ich diagnostickú nálepku. Tak silno sa upínali na nálepku, že si ju cenili viac ako to, že sa ich stav zlepšuje a majú lepšiu diagnózu, voľnejší režim a menej liekov.

Keď sa Republikáni a Demokrati uchádzajú o štátne funkcie, najímajú si konzultantov, ktorí im navrhujú jazyk na predstavenie svojich kandidátov, a rovnaké služby poskytujú aj ich oponentom. Obidve strany nabádajú, aby používali nasledujúce výrazy: odvaha so zdravým rozumom, kampaň za splnenie sna, povinnosť, rodinné hodnoty, sloboda, demokracia, usilovná práca, morálny, pioniersky, hrdý, prosperita, nezávislosť, vlastenectvo, slobodné podnikanie a ambiciózny.

Čo majú všetky tieto výrazy spoločné? Sú to takzvané „bezúhonné“ slová. Bezúhonné slová sú jednostranne pozitívne slová, proti ktorým sa za žiadnych okolností nedá nič namietať. Napríklad, prakticky nie je možné byť len čiastočne za demokraciu. Rovnako nie je možné byť proti slobode. Ako môže nie niekto byť proti „slobodnému podnikaniu“? Určite každý by chcel mať možnosť podnikať. Dá sa nebyť ambiciózny? Len lenivci nemajú záujem postúpiť vyššie v sociálnej hierarchii.

Tie isté reklamné firmy navrhujú aj slová, ktorými napríklad Republikáni majú označovať Demokratov. Takými slovami sú: komunista, socialista, terorista, protinárodný, korupčník, farizej, vlastizradca, rozhadzovač peňazí, liberál, radikál, milovník daní, byrokrat a červená páska. O týchto slovách zistili v reklamných agentúrach, že pôsobia odpudvo a občania Mordoru sa štítia takto označených politikov.
(Pozn. prekl.: Pre autora je Mordor metaforou krajiny, ktorú nechce menovať priamo.)

Republikáni aj Demokrati sa zhodujú v tom, že je ich záujem, aby ľudia nemysleli kriticky. Kritické myslenie, okrem iného, znamená, že na žiadnu osobu ani inštitúciu nebudeme pozerať ako na jednoznačne dobrú alebo jednoznačne zlú. Všetci ľudia a ich inštitúcie majú svoje klady a zápory. No nielen to, zdanlivé protiklady majú v skutočnosti veľa spoločného. Aj Republikáni a Demokrati majú medzi sebou menej rozdielov ako spoločných znakov. Obidve strany podporujú kapitalizmus, démonizujú Rusko a Čínu, nenávidia komunizmus a socializmus a ignorujú triednu stratifikáciu svojej vlastnej spoločnosti. Je v záujme oboch týchto strán vykresľovať svojich kandidátov ako najlepších z najlepších a svojich oponentov ako čierne ovce. So svojim publikom komunikujú infantilným spôsobom.

V spravodajstve sa veľmi často vyskytuje tendenčnosť ako prehrešok proti objektívnosti. Fox news, napríklad, sa často prezentujú ako nevyvážené, a oproti tomu CNN majú punc vyššej objektívnosti. Ale tendenčnosť je hlbší jav, než len jednostranný pohľad. Pohľad z dvoch strán môže byť nevyvážený. Tendenčnosť sa môže prejavovať v tom, keď sa objektívnosť obmedzuje na dva pohľady ako pri bezúhonných a hanlivých slovách.  Alebo keď sa obmedzuje len na postoje konzervatívcov a liberálov. Tendenčnosť ignoruje, čo majú obidve strany spoločné a postoje, ktoré sú objektívne, ale obidve strany ich cenzurujú. Napríklad, väčšina občanov Mordoru sa zhodne na tom, že minimálna mzda je príliš nízka. Ale o tejto téme sa nehovorí v žiadnej pravidelnej diskusnej relácii žiadnej veľkej spravodajskej stanice.  

Okrem toho, takmer 70 % občanov Mordoru si myslí, že do takýchto diskusných relácií by mali pozývať aj tretie strany. Mnoho ľudí zmýšľa podobne, ale v médiách sa tieto veci vôbec neriešia. Aby toho nebolo málo, viac ako polovica občanov Mordoru vo veku 25 – 34 sympatizuje so socialistickým systémom. Majú skutoční socialisti (okrem Bernieho Sandersa) nejaký priestor v médiách, aby mohli vysvetliť svoj prístup k možnému riešeniu sociálnych problémov? Existuje veľa ľudí, uznávaných profesionálov, ktorí udalosti z 11. septembra v Mordore považujú za internú operáciu. Napriek tomu, viac ako 20 rokov týchto ľudí v médiách zhadzujú ako konšpiračných bláznov.

Opakom vkladania váhy do jazyka je zmrazovanie jazyka. Vkladaním váhy sa ľudia preťažujú slovami plnými emócií, oproti tomu eufemizmy zakrývajú emocionálnu povahu niektorých inštitúcií alebo činností tak, že ich zbavia všetkých emócií, významu a sterilizujú ich. Napríklad, namiesto toho, aby sa o nepriateľských vojakoch hovorilo ako o vojnových zajatcoch, použije sa výraz „zadržané osoby“. Smrť civilistov pri vojnových akciách sa sterilizuje a hovorí sa tomu „kolaterálne škody“. Takéto výrazy nikoho nerozhnevajú. Namiesto vyháňania a bitia bezdomovcov na uliciach robí polícia „vyčisťovaciu operáciu“. Vyčisťovanie má pozitívne asociácie a nikoho nenapadne, že popri tom vznikajú nejaké zlomeniny a na ulici zostávajú krvavé škvrny. Vyčisťovanie tiež naznačuje, že bezdomovci sú špinaví.

Ako by asi na zamestnancov pôsobilo, keby dostali letáčik s oznámením, že 2 000 z nich bude hromadne prepustených? Mohlo by ich to nahnevať a možno by sa kolektívne vzopreli. Aby sa táto možnosť stala menej pravdepodobnou, dostanú individualizovaný list, v ktorom ich budú informovať o „redukcii personálu“. Čo to, do čerta, má znamenať? Kým si to zamestnanci utrasú v hlavách, kapitalista získa čas na ďalšie opatrenia.

Ak chcú Demokrati zvýšiť dane, povedia to priamo? Asi ťažko, lebo verejnosť Mordoru je citlivá na pohyby v oblasti daní.  Radšej sa to nazve „zvýšením štátnych príjmov“. Namiesto toho, aby sa deficity Demokratov, zapríčinené podporou fašistickej Ukrajiny vo vojne, nazývali otvorene deficitom, je to „schodok v príjmoch“. Poisťovací agent vám chce predať poistku. Všetci to volajú „životná poistka“ a v skutočnosti dávate do stávky svoju dlhovekosť. Prečo vám ten poisťovací agent neponúka „poistku pre prípad úmrtia“? To neznie príliš atraktívne, všakže?

Kapitalistický systém je plný eufemizmov, ktoré vysvetľujú, že všetky hrôzy systému sú absolútne normálne. O kapitalistických eufemizmoch napísal Michael Hudson celú knihu s názvom J is For Junk Economics (J znamená jalovú ekonomiku). Uvediem niekoľko príkladov. „Hospodárske cykly“ je pojem, ktorý kapitalisti používajú, aby sa vyhli pojmu kríza systému. Museli by pripustiť, že už je na zostupnej špirále a „zotavenia“ sa už nikdy nevracajú na predchádzajúcu úroveň. V 19. storočí sa ekonomické krízy označovali pojmom „panika“. To sa kapitalistom zdalo ako príliš odstrašujúce a tak v nasledujúcom storočí sa ekonomické krízy označovali ako „depresie“. Nebolo to také zlé, či? Chyba! Po roku 1930 sa aj „depresie“ stali odstrašujúcim slovom. V súčasnosti každá ekonomická kríza, bez ohľadu na to, aká je hlboká, sa nazýva „recesiou“.

Prevezmú kapitalisti zodpovednosť za extrémy počasia a za znečistenie životného prostredia?  Nikdy v živote! Kapitalisti tieto globálne krízy biosféry nazývajú „externalitami“. Čo to znamená? „My s tým nemáme nič spoločného.“ Aby toho nebolo málo, kapitalisti nemajú radi, keď o ich systéme hovoríme ako o „kapitalizme“. Prečo? Lebo keby pripustili, že kapitalizmus je spoločenský systém, museli by pripustiť, že ako všetky ostatné systémy má svoje zákonitosti, históriu, začiatok a nutne aj koniec. Kapitalisti svoj systém radšej nazývajú „trhovým hospodárstvom“. To znie pomerne neškodne. A hmlisto. Človek má dojem, že to tu bolo vždy a nič iné ani neexistuje. Kapitalisti svoj systém nazývajú aj „podnikaním“, čo je ďalší nevýrazný pojem, ktorý prekrýva procesy ako triedny boj, vykorisťovanie alebo imperializmus.

S týmto javom sme sa už stretli, keď sme sa zaoberali nálepkami a ich používaním, ktoré sa môže zvrhnúť. Ale stelesnenie ideí sa netýka len nálepiek. Ide o premenu procesov na veci. To, čo považujeme za entity, sú len procesy, ktoré dočasne zamrzli v čase. Procesy sa zhmotňujú, keď ich začneme vnímať ako veci. Toto stelesnenie sa z inej perspektívy javí tak, ako keby tieto veci mali svoj vlastný život, nezávislý od procesu. Pre tieto stelesnenia ideí je charakteristické aj to, že nás obmedzujú. Uctievame ich, ako keby tieto veci vytvorili nás, a neuvedomujeme si opak, že sme my vytvorili ich.

Dobrým príkladom stelesnenia ideí sú božstvá. Vytvorili sme si bohov, aby sme svojim životom dali zmysel a účel, a popri tom sa stávame otrokmi svojich vlastných výtvorov. Presne to isté robíme s kapitalizmom. Vo svojom prvom zväzku Kapitálu písal Marx o stelesnení komodít. Ľudia pri výrobných linkách vytvárajú komodity kvôli tomu, aby ich používali. Ale vplyvom kapitalizmu tieto komodity získavajú vlastný život a ľudia sa stávajú otrokmi svojich vlastných produktov. Keď hovoríme o „raste“ ekonomiky, je to presne prejav takéhoto stelesnenia. Ekonomika nie je samostatná vec oddelená od pracujúcich ľudí. Reálnou vecou sú pracujúci, ekonomika nie je od nich nezávislá. Keby ľudia zorganizovali generálny štrajk, bolo by po ekonomike. Neexistuje ani nič podobného ako „inteligentné peniaze“. Sú len jednotliví ľudia, ktorí pri investovaní peňazí robia šikovné alebo hlúpe rozhodnutia. Peniaze samy osebe nerobia nič. Najdôležitejšou zložkou propagandy je to, že robí z ľudí veci, procesy mení na veci a z abstrakcií robí hmotné entity.

Všetky profesie majú svoj špecializovaný jazyk, ktorý umožňuje stručne popisovať procesy a inak by sa každodennou terminológiou popisovali príliš dlho. Nie je na tom nič zlého a potrebujeme to. Stretneme sa s tým napríklad v matematike a všetkých exaktných vedách. Tento špecializovaný jazyk sa stáva žargónom, keď profesionáli používajú technické pojmy mimo vlastnej profesie, aby zmiatli alebo odstrašili verejnosť.

Napríklad, pri drobnej dopravnej nehode, ktorú zavinil právnik, tento môže použitím technických pojmov ovplyvniť poškodeného, aby nevolal políciu. Iným použitím žargónu sú drobným písmom písané odseky v dokumentoch týkajúcich sa vlastníctva. Čitateľ je odkázaný na odborné právne poradenstvo, aby pochopil, čo vlastne dokument znamená. Posledným príkladom sú fundamentalisti voľného trhu. Tí v úvodoch svojich učebníc používajú matematiku na prekrytie svojich otáznych východísk a nedostatku vedeckej dôslednosti pri predpovedaní vývoja ekonomiky.

Vkladanie váhy do jazyka, stelesňovanie ideí a používanie žargónu, to všetko sú príklady prehnane dramatického použitia jazyka. Zahmlievanie jazyka sa používa na zámerné znepresnenie významu slov, ktorým sa manipulátor nebadane dostáva z nepríjemných situácií.

Takéto slová sa najčastejšie využívajú v reklame. Tá pracuje s kombináciami podnecujúcich silných slov a v dôležitých výpovediach aj nezáväzných výrazov, ktoré ponechávajú veci nevyjasnené. Napríklad ústna voda prehlasuje, že „bojuje“ proti zlému dychu, ale nesľubuje, že ho vylieči. V inej reklame sa „obmedzuje“ tvorba lupín, ale nesľubuje sa ich úplné odstránenie.  Predajca automobilov prehlasuje, že „nikto vám nepredá lacnejšie“ a pôsobí to tak, že má najnižšie ceny. Znie to lákavo, však?  

Ale môže to znamenať aj to, že predáva za rovnaké ceny ako konkurencia. A to už nemusí byť taká výhodná ponuka. Na čo sú dobré vyhýbavé výrazy? Existujú zákony o klamlivej reklame. Keby v reklame sľubovali, že zlý dych sa vylieči alebo zmiznú lupiny, a nestalo by sa to, vlastník reklamy by znášal následky. Aj ten, kto sľubuje najnižšie ceny v meste, riskuje, že niektorý iný predajca by ho mohol podliezť s cenou, a potom by mohol mať problémy s úradmi.

Zato politický systém v Mordore je taký prehnitý, že politici môžu na verejnosti povedať úplne čokoľvek a občania ich nikdy nemôžu hnať na zodpovednosť, že nesplnili sľuby. Toto je jeden z mnohých dôvodov, prečo väčšina občanov Mordoru opovrhuje existujúcim politickým systémom.

Slová sú nejednoznačné, ak majú viacero významov a z kontextu, v ktorom sú použité, nie je dosť jasné, ktorý význam sa najlepšie hodí.

Napríklad slovo banka môže znamenať inštitúciu, do ktorej sa ukladajú peniaze alebo to môže byť špecializovaný sklad na uschovávanie biologického materiálu v nemocnici. Ale banka môže byť aj okrúhla sklenená nádobka. Napokon, môže to byť aj virtuálne zariadenie na prácu s údajmi (databanka). Aj keby tu nebol žiadny zámer manipulovať, môže dôjsť k nedorozumeniu.

Nejednoznačných slov je veľa, ale všetky majú jednoznačné definície. S vágnymi slovami je to iné. Samotné slová majú nejasný význam a táto nejasnosť sa dá využiť na manipuláciu, či už politickú, ekonomickú alebo v osobnom živote. Nepoznám výraz, ktorý by sa v Mordore častejšie používal na manipuláciu ako „I love you“.
(Pozn. prekl.: Tento výraz aj na Slovensku pozná každý, ale napriek tomu je v tomto kontexte nepreložiteľný. Slovenčina tu neumožňuje toľko manipulácie, lebo rozlišuje „mám rád – ľúbim – milujem“. Jeden z mojich učiteľov to vysvetľoval tak, že má rád makové buchty, ľúbi svoju manželku a miluje vlasť.)
Najmä pri romantických dobrodružstvách môže tento výraz druhú stranu omráčiť alebo paralyzovať obranné mechanizmy. Známe sú rôzne definície lásky od Ericha Fromma – rodičovská, súrodenecká, láska v priateľstve, to popri romantickej láske, a každá znamená vzťah iného druhu. Zrejme každý pozná rodičovskú manipuláciu, keď dieťa počuje vetu: „Robím to len preto, že ťa mám rád!“, tesne predtým ako dostane trest. Či už je trest spravodlivý alebo nespravodlivý, rodič sa takto pokúša uniknúť hnevu dieťaťa. Keď žena počas rande počuje vetu „ľúbim ťa“, mala by sa opýtať: „Čo tým presne myslíš?“ Nie je to len fígeľ, ako ju dostať do postele? Shirelles má v jednej piesni verš: „Budeš ma ľúbiť aj zajtra?“ Alebo je to výraz, ktorý sa používa po sexe na vzájomné ubezpečenie? Slová súvisiace s láskou sú s veľkým náskokom prví kandidáti na využitie pri manipulácii, oveľa častejšie ako na vyjadrenie úprimného citu. Počúvame, že rozhlasové stanice milujú svojich poslucháčov a futbalové kluby svojich fanúšikov.

Ďalšie emóciami nabité slovo, na ktoré by si ľudia mali dať pozor, je „podpora“. Pred mnohými rokmi, keď som učil na večernej škole, som bol svedkom smutného vývoja mnohých romantických vzťahov svojich študentiek. Keď sa ich štúdium blížilo k záveru, ich vzťah bol často v troskách alebo vo vážnej kríze. Predmety, ktoré som učil, sa týkali psychologického vývoja dospelých, otvorene sme preto komunikovali o vzťahoch, ústne aj písomne. Často opakovanou témou bolo, ako ich partneri manipulatívne používali slovo „podpora“.

Keď ich partnerky odchádzali do školy, hovorili im „máš moju podporu“. Ale s odstupom času moje študentky hovorili, že mali odpovedať otázkou: „Čo myslíš tou podporou? Znamená tvoja podpora to, že cez víkend operieš, aby som sa mohla učiť? Alebo budeš variť nedeľné obedy, aby som si mohla písať referáty? Znamená podpora to, že oželieš celodenné víkendové výlety, lebo ja som vtedy v škole? Tomu by som už povedala podpora.“ Podpora, to je v skutočnosti séria prízemných a praktických aktivít, ktoré človek pre druhého urobí. Nie je to len emocionálne vyjadrenie sympatie výrazom „držím ti palce, aby sa ti v škole darilo“.

Posledným prípadom našich nejasných slov sú tie, čo majú viac významov. Prejavuje sa to tým, že v priebehu dlhšieho textu alebo reči sa zmení význam určitého slova, a ten je na konci iný ako na začiatku. V študentskom prostredí som používal veľmi jednoduchý a vtipný príklad. Keď bola reč o marxistickom chápaní triednej štruktúry spoločnosti som študentom povedal, že Marx zabudol spomenúť triedny boj medzi študentami a učiteľmi. Je to žonglovanie s rozličnými významami slova „trieda“ v škole a v sociálnej štruktúre spoločnosti. Ako učitelia sme študentov nútili čítať rôzne texty, robiť z nich písomné referáty a počas vyučovania vypínať mobily. Tento zápas som formou žartu prirovnával k nezmieriteľnému zápasu medzi pracujúcimi a kapitalistami.

A čo by ste si pomysleli o nasledujúcom vyjadrení orgánu medzinárodnej ekonomickej organizácie: „Rozvinuté krajiny vo všetkom prevyšujú rozvojové krajiny. Je to dané zrelosťou ich celkového vývoja.“ Predovšetkým, slovo „vývoj“ pôvodne pochádza z biológie alebo psychológie. V týchto oblastiach slovo vývoj vyjadruje predvídateľný postup od novorodenca cez adolescenta k dospelosti, pri ktorej sa predpokladá zrelosť. Je možné štáty kategorizovať ako deti, adolescentov alebo zrelých dospelých? Koho záujmy toto triedenie vyjadruje?

Antropológovia tvrdia, že kategorizovanie politických, resp. ekonomických, národov/štátov ako nezrelých a zrelých, je výsledkom európskeho rasizmu. Vzhľadom na to, že zrelé, rozvinuté krajiny sú prevažne na západe a nezrelé sú na kapitalistickej periférii, dostávame nasledujúci obrázok:

Západné jadro – ako dospeláci – to smú USA a  kapitalistická západná Európa.
Obal jadra – adolescenti – Čína, India, Latinská Amerika – kapitalistické aj socialistické krajiny.
Periféria – deti – Afrika a juh – prevažne socialistické.

Toto politické zneužívanie výrazu „vývoj“ slúži ako pomôcka na zdôvodnenie, keď Svetová banka alebo Medzinárodný menový fond odmietnu poskytnúť úvery krajinám na periférii. Keď chce Svetová banka podporiť „zrelý“ vývoj, poskytnú periférnym krajinám peniaze na rozvoj odvetvia cestovného ruchu. Ale ak krajina z periférie požiada o úver na vývoj vedy a techniky v odvetví, ktoré by konkurovalo podniku z niektorej zrelej krajiny, takýto úver sa spravidla zamietne s poukázaním na nízku úroveň zrelosti vývoja krajiny žiadateľa.

Na začiatku tohto článku sme sformulovali otázku o vzťahu medzi jazykom a myslením. Ak budete mať slovník, v torom budú významy slov zámerne oklieštené, deformované alebo prehnané, ako to ovplyvní slobodu myslieť po svojom?
Mojim hlavným zámerom bolo ukázať, že keď ide o vplyv propagandy, sloboda myslenia je ilúziou. Definovali sme si, čo je propaganda a popísal som šesť funkcií jazyka, aj ako pomáhajú manipulovať.
Potom som popísal použitie a zneužitie nálepiek ako nástrojov na jednej strane a zbraní na strane druhej. Na základe toho som popísal tri spôsoby manipulácie jazykom, keď sa do jazyka vkladá váha, keď sa jazyk zmrazuje a zahmlievaním. Vkladanie váhy do jazyka súvisí s používaním bezúhonných slov a hanlivých slov. Zmrazovanie jazyka súvisí s používaním eufemizmov.
Napokon, uviedol som štyri možné spôsoby, ako sa dá jazyk zahmlievať. Prvým je nejednoznačný alebo vágny jazyk. Ďalším slizkým použitím jazyka sú vyhýbavé výrazy alebo výrazy s viacerými významami. Žargón a stelesnenie sú dve ďalšie formy manipulácie, ktoré si tiež musíme všímať, a ktoré nie sú popísané predchádzajúcimi prípadmi.