Ilustračný obrázok: flickr
Pojem „darebácke štáty“ začal po roku 2001 používať americký prezident George Bush jr. Označoval ním štáty, ktoré údajne podporovali medzinárodný terorizmus, chovali sa agresívne a hlavne boli hrubým spôsobom neposlušné voči USA. Presne v tom čase sa ako kosť v krku USA priečila aj Venezuela pod Hugo Chávezom, ktorý ostentatívne presadzoval suverénnu politiku nehľadiacu na záujmy USA, a dokonca si pred valným zhromaždením OSN dovolil Busha nazvať diablom. USA vyvinuli veľa úsilia, aby Huga Cháveza, a po ňom jeho nástupcu Nicolasa Madura, odstavili od moci. Všetko bez úspechu, vrátane posledných prezidentských volieb v júli 2024.
USA a spolu s nimi mnohé „demokratické štáty“ sveta sa rozhodli neuznať oficiálny výsledok venezuelských prezidentských volieb a prehlásili za víťaza opozičného kandidáta Edmunda Gonzálesa. Je dôležité povedať, že Gonzálesa (ako i predtým Mariu Corinu Machadovú) si USA vybrali za vodcu opozície, predurčeného nového prezidenta a podporovali ho cestou mnohých aktivistických mimovládnych organizácií. Týmto USA nie je možné považovať za nestranného pozorovateľa, sú priamym účastníkom volebného zápasu vo Venezuele.
Po neúspechu Gonzálesa USA odpovedali uvalením sankcií na 16 vysokých venezuelských funkcionárov. Medzi postihnutými sú aj prezident Najvyššieho súdu Caryslia Rodriguez, viceprezident Národného zhromaždenia Pedro Infante a riaditeľka volebného výboru Rosalba Gil Pacheco. Ťažko to vnímať inak ako trest za oficiálne uznanie výsledku volieb.
Zahraničný tlak na venezuelské úrady má široké spektrum podôb. Okrem neprestávajúcich pouličných protestov a nepokojov vo viacerých mestách Venezuely, ale napríklad aj viacerých svetových metropol, je možné, že sa opozícia uchyľuj aj k priamym sabotážam. Koncom augusta napríklad postihol niekoľkohodinový výpadok dodávky elektriny prakticky celú krajinu. Nicolas Maduro vyhlásil, že príčinou bola sabotáž na najväčšej vodnej elektrárni v krajine. A čerešničkou na torte zlomyseľných akcií proti Venezuele je doslova pirátsky únos vládneho lietadla, ktoré bolo v Dominikánskej republike na vykonanie servisu, na územie USA. Odhliadnuc od rétoriky v médiách, práve činmi sa ukazuje, kto sa v skutočnosti chová ako terorista, a kto teda reprezentuje darebácky štát.
A USA v tom nie sú samy. Pred týždňom požiadal Edmund Gonzáles, na úteku pred hrozbou zatknutia, o azyl v Španielsku a tamojší parlament sa poponáhľal vysloviť mu podporu, s tým, že Španielsko ho uznáva za právoplatného nového prezidenta Venezuely. Premiér Pedro Sanchez síce zaujal zdržanlivý postoj a vyjadril sa v tom zmysle, že sa snaží pôsobiť na členské štáty EÚ, aby tento postoj bol spoločný pre celú Úniu. Zdôraznil, že „Španielsko si chce zachovať najlepšie vzťahy s ľudom Venezuely“. Ľud Venezuely pozornejšie vníma činy než slová a už sa vyjadril v postoji Jorge Rodrigueza, prezidenta národného zhromaždenia, že bude žiadať výkonné orgány štátu o prerušenie diplomatických stykov so Španielskom. Diosdado Cabello, viceprezident Zjednotenej socialistickej strany Venezuely aféru komentoval slovami, že „Španielsko zabudlo, že Venezuela pred 300 rokmi vyhlásila nezávislosť“. Prípadné prerušenie diplomatických stykov by malo vážne dôsledky, lebo Španielske spoločnosti sú druhým najväčším investorom vo Venezuele a prerušenie by malo priamy dopad na stovky tisíc ľudí.
Politickí predstavitelia Venezuely považujú „neuznanie“ výsledku volieb, a dokonca „deklarovanie víťaza“ zo strany zahraničia za zasahovanie do vnútorných záležitostí krajiny, ktoré nemá oporu v žiadnom ustanovení Charty OSN, snáď len v „medzinárodných pravidlách“, ktoré podľa vlastných potrieb vyhlasujú USA. Avšak, ako nám potvrdil aj náš spolupracovník Victor Hernandez: „Voľby prezidenta sú záležitosťou ľudu Venezuely a ľud si ich aj sám vyrieši.“
