Obrázok od Wilfried Pohnke z Pixabay
Keď som chodil do školy, bolo celkom prirodzené očakávať, že všade okolo sa mohli vyskytnúť chyby. Neomylný bol z definície len Pápež a všetci ostatní sme museli po sebe kontrolovať svoju prácu a opravovať chyby. V matematike boli skúšky správnosti neodmysliteľnou súčasťou riešenia a aj keď bol výsledok správny, hodnotenie sa kvôli chýbajúcej skúške správnosti mohlo znížiť. Počítalo sa, že každý sa môže pomýliť a z prípadnej chyby, ktorú po zistení človek opraví, sa nerobila veda. Jeden z obávaných učiteľov matematiky nám po protestoch, že v jeho skriptách sú chyby, povedal doslova: „Chyby sú vo všetkých knihách a čím náročnejšia je téma, tým ich môže byť viac. Len úplné triviality ako detské leporelá môžu byť bez chýb. Musíte tomu predmetu tak dobre rozumieť, aby vás chyby nerozhádzali“.
Vzdelaný človek – odborník – teda musel byť odolný voči chybám a musel ich korigovať podľa svojich znalostí.
Mám zlý pocit z toho, že táto kultúra je už minulosťou a namiesto toho sa dnes preferuje neomylnosť. Neviem, či ešte deti v školách po každom výpočte robia skúšky správnosti, ale matematiky majú čoraz menej, už nie je ani povinným maturitným predmetom, takže mám podozrenie, že sa celkom presadil systém skúšania dopĺňaním slovíčok vo vopred pripravenom texte. Žiadny priestor na omyl a opravenie chyby. Mám obavu, že týmto spôsobom výchovy sa stalo, že všetky zodpovedné osoby sa musia cítiť ako neomylné a je prednosťou, keď si človek za každých okolností stojí za svojim. Príkladom sú výroky typu: „Búrlivé protesty tamtých sú dôkazom, že máme pravdu a robíme to dobre.“
A ak sa aj, podľa vás, mýlime, tak sa radšej mýlime s USA ako by sme mali dať za pravdu Rusku, lebo USA sa nemýlia nikdy! Pamätá si niekto, že by prezident USA povedal napríklad to, že sa pomýlili pri analýze nebezpečnosti režimu Saddáma Husajna, a že Vojna v zálive bola chybou, ktorú sa USA pokúsia napraviť? A takýchto príležitostí by sme mohli nájsť veľa, napríklad aj atómové pozdravy do Hirošimy a Nagasaki. A tak sú neomylné aj médiá, ktoré svoje texty dôsledne „overujú“ podľa neomylných zdrojov v USA.
Preto sa ani nikdy nedočkáme, aby naše médiá, Ministerstvo zdravotníctva alebo nebodaj virológovia zo SAV pripustili, že sa napríklad mýlili počas celosvetovej hystérie s pandémiou a že zbytočne mnohým ľuďom strpčili životy.
Priveľa by som očakával od médií, aby, keď sa otvorene ukáže pravda napríklad o podstate diania na Ukrajine a záujmoch hlavných aktérov, pripustili omyl a celej verejnosti sa ospravedlnili. To, myslím, nikdy neurobia. Mrzí ma však, že svojim prístupom vychovali všetkých svojich čitateľov na svoj obraz. Som z toho sklamaný, ale neočakávam, že ktorýkoľvek skalný čitateľ Denníka N alebo SME-čka bude niekedy ochotný pripustiť, že sa nechal uviesť do omylu. Pravdepodobne sa radšej odsťahujú zo Slovenska niekam, kde ten Denník N, ako trvalá mentálna droga, bude vychádzať.
A toto ma mrzí najviac. Bez priznania chýb a omylov, bez ochoty ich napraviť, a z druhej strany veľkorysosti a odpusteniu, keď sa chyby naprávajú, nie je demokratické spoločenstvo možné.