O tom, že skutočné hodnoty sa presadzujú len v ťažkých dobách.
V čase mieru sa necení statočnosť, ale bohatstvo a styky. Vždy to tak bolo a bude a vyplýva to z toho, že zaslúžilým mužom ich minulú slávu mnohí závidia a radi by sa im vyrovnali. Ba čo viac – radi by ich zatienili.
Grécky dejepisec Thúkýdidés uvádza výstižný príklad, ako aténska republika po víťazstve v peloponézskej vojne, keď si podrobila takmer celé Grécko, chcela siahnuť aj po Sicílii. A vtedy sa proti Alkibiadovi a iným vplyvným mužom postavil najváženejší občan Atén Níkiás a dôrazne ich od toho plánu odhováral. Aby dal váhu svojim slovám, argumentoval, že keby mal na zreteli osobný prospech, nabádal by k vojne, lebo tá by ho znovu vyniesla na výslnie k bývalej sláve a hodnostiam, zatiaľ čo v mieri je v ústraní a majetkom nijako nevyniká.
Pre republiky je typické, že akonáhle pominú nebezpečné časy, svojich najlepších synov nechávajú upadnúť do zabudnutia, a na ich miesto nastupujú menej schopní ľudia s plnými mešcami. Štátu z toho plynú nenapraviteľné škody, ale aj nebezpečenstvá, lebo urazení a ublížení spravidla vzdychajú po starých zašlých časoch a snažia sa o ich návrat zaťahovaním republík do nových konfliktov.
Je na to jediný liek: nedávať ľuďom príležitosť, aby sa mohli dopracovať k významnému postaveniu inak ako svojimi kvalitami, a zakotviť to v patričných zákonoch tak, ako sa to dialo v začiatkoch Ríma. Ale ani Rím sa tomuto zlu niekedy nedokázal vyhnúť. Keď porazil Kartágo aj kráľa Antiocha, stúpla mu vlastná sláva a sila do hlavy, cítil sa neporaziteľný a na svoje zásady zabudol. Väčšiu váhu než hodnota človeka mala demagógia a populistická politika. Paulus Aemilius sa niekoľkokrát márne uchádzal o úrad konzula a dostal sa naň až po vypuknutí macedónskej vojny.
Naša Florencia prešla v roku 1494 skúškami mnohých vojnových konfliktov. Výber schopných veliteľov bol mizivý, osvedčil sa len Antonio Giacomini. Akonáhle však skončila doba ťažkých a riskantných zápasov, ktorá sľubovala viac nebezpečenstva ako slávy a keď sa nikto netlačil na jeho miesto, keď nastal čas vopred istých víťazstiev, tu sa zrazu roztrhlo vrece s ambicióznymi ľuďmi. Pri obliehaní Pisy sa Antoniovi Giacominimu neušla ani jedna z troch komisárskych hodností! Keby sa vtedy dostal tento statočný bojovník na čelo našich vojsk, Pisania by sa mu boli bezpochyby vzdali, lebo už boli na dne so silami aj potravinami. Namiesto neho velili vojsku diletanti bez skúseností, ktorí nedokázali mesto ani poriadne obkľúčiť, takže sa obliehanie preťahovalo a nakoniec museli Pisu kúpiť namiesto toho, aby ju riadne dobyli.
Giacomini však bol veľkodušný muž, nezatrpkol a nikdy nepomýšľal na odplatu za urážku, ako to často býva. Republika mala veľké šťastie, následky mohli byť ďalekosiahle.
Dodatok Mariána Moravčíka
Dnes tiež žijeme v takej dobe, ktorá sama seba považuje za bezpečnú. Každý má pocit, že sa mu nič nemôže stať a politika je plná neschopných kariéristov. Napriek všetkému strašeniu o ruskej hrozbe tomu zjavne politické špičky neveria, keď si dovoľujú zameriavať pozornosť na nepodstatné veci a podkopávať vlastnú ekonomiku v honbe za čo najlepším využitím extrémneho prerastenia oligarchických štruktúr s politikou.
Snáď sa to otočí, keď prídu skutočne zlé časy.
