o tom, že v histórii rôznych národov často nastávajú totožné situácie.
Ak si pozorne všímame dejiny ľudstva, všimneme si, že túžby a ciele najrôznejších národov sa nemenia a navzájom sa veľmi podobajú. Ak teda budeme dôkladne analyzovať minulosť, môžeme nájsť návod, ako si počínať v prítomnosti, aj z histórie vyčítať prostriedky, ktoré sa za podobných okolností osvedčili. V našej dobe však málokto dá na históriu, a ak ňou aj niekto zaoberá, nedokáže v nej čítať, takže tento zdroj poučenia zostáva nevyužitý.
Keď Florencia v roku 1494 stratila vládu nad niekoľkými mestami (napr. Pisa), dostala sa do situácie, že v týchto mestách proti nej odrazu stáli veľmi silné kniežatá a vojna proti nim bola zo dňa na deň beznádejnejšia. Víťazstvo sa nečrtalo, prostriedky sa míňali, dane stúpali a s nimi aj nespokojnosť florentského ľudu. Ten za vinníkov považoval hlavne tzv. Radu desiatich, ktorá počas vojny rozhodovala o všetkých záležitostiach, a od jej zvrhnutia si sľuboval, že by udalosti mohli nabrať iný smer. Preto keď sa podľa pravidiel malo personálne zloženie Rady meniť, ľud nezvolil novú Radu, ale riadenie mesta zveril signorii.
Bolo to extrémne nemúdre rozhodnutie. V tejto dobe ohrozenia odstránením skúsených a múdrych mužov a ich nahradenie ľuďmi novými, neznalými, spôsobilo nepredstaviteľné zmätky. V ich dôsledku Florencia stratila ďalšie mestá (Arezzo) a až potom ľudia uznali svoj omyl a znova zaviedli Radu.
Podobná situácia bola kedysi v Ríme. Jedna vojna sa striedala za druhou a útrapy nemali konca. Ľud však nevidel vinu v ctižiadostivých bojovných susedoch a obvinil šľachtu, že radšej masakruje ľud vo vojnách, než by dopustili úľavy, ktoré ľudu presadzovali tribúnovia. Hnev ľudu sa teda obrátil proti konzulom, ktorí ho viedli do vojen, a chceli ich úrad buď zrušiť, alebo aspoň ich moc obmedziť natoľko, aby mu ani na bojisku ani doma nemohli rozkazovať a utláčať ich. Prvý vystúpil tribún Terentillius a navrhol, aby bolo vymenovaných päť mužov, ktorí by rozhodnutia konzulov posudzovali a tak obmedzovali ich právomoc. Šľachtu tento návrh síce pobúril, ale bola príliš slabá, aby mu mohla vzdorovať. Spor vtedy dopadol tak, že nakoniec bol zrušený aj úrad konzula. Ľud sa upokojil, hoci právomoc konzulov prevzali tribúnovia a zmena teda bola len kozmetická. Až po ďalších veľkých stratách a okľukách Rimania uznali svoj omyl, vrátili sa k pôvodnej forme vlády a obnovili hodnosť konzulov.
Dodatok Mariána Moravčíka
Táto výživná Machiavelliho kapitolka obsahuje zásadné poučenia v niekoľkých rovinách. V tej bezprostrednej, vojnovej, za našou východnou hranicou, je vcelku jednoduché nájsť z histórie udalosti, s ktorými sa rýmuje. Ako skončili všetky doterajšie ťaženia „európskych veľmocí“ proti Rusku. Vždy doteraz platilo, že čím neskôr sa útočník s Ruskom zmieri, tým horšie nakoniec dopadne.
Ešte závažnejšie je však poučenie v meta-rovine, znalostnej. Nie nadarmo je v koncepcii sociálnej bezpečnosti úroveň historická hneď na druhom mieste po svetonázorovej. Zároveň je nám jasný zmysel falšovania dejín. Nejde o nejaké „predurčenie“ budúceho pohybu, ale ide o zničenie toho zdroja poučenia, o ktorom píše Machiavelli.
