O tom, že vojsko má mať len jediného vrchného veliteľa.
Lívius o tom píše: „Dôkazom, aké škodlivé je postaviť na čelo vojska viac ako jedného veliteľa, sú traja rímski tribúni s konzulskou mocou. Každý z nich chce presadiť svoj názor, každý presadzuje niečo iné a tým dávajú nepriateľovi možnosť zvíťaziť.“
Naráža tým na bitku proti Fidenzanom a Vejanom, kde sa tribúni svojimi škriepkami zosmiešnili a len statočnosť vojakov zachránila Rím pred zlými následkami. Po tejto skúsenosti sa v Ríme rozhodli pre prípady vojny ustanoviť časovo obmedzenú hodnosť diktátora.
Francúzsky kráľ Ľudovít XII. po znovudobytí Milána v roku 1500 poslal Florenťanom na pomoc svoje oddiely k Pise. Florencia určila dvoch veliteľov – staršieho a už presláveného Giovanbattistu Ridolfiho a mladšieho, neskúseného Lukku Albizziho. Albizzi sa neodvažoval presadzovať svoje názory, neprispieval radou ani skutkami, zato však poza chrbát Ridolfiho ohováral a znižoval jeho autoritu. Keď sa však Ridolfi na nejaký čas musel vzdialiť a vrátiť do Florencie, prejavili sa Albizziho skryté kvality: bol smelý, obratný aj bystrý. Tieto vlastnosti by sa nikdy v boji neprejavili, keby mu nepomohla náhoda.
Keď Rimania chceli v ťažení proti Aequom postaviť do čela vojska Cincinatta a Agrippu, ten druhý to múdro odmietol so slovami: „V mimoriadnych situáciách je lepšie, keď má loď len jedného kapitána.“
Súčasní panovníci a republiky si dovoľujú ešte viac a velenie zverujú hneď niekoľkým vojvodcom a komisárom. Tu hľadajme zdroj toľkých talianskych a francúzskych porážok. Je lepšie, keď maršalskú palicu drží len jeden s obyčajným zdravým úsudkom, než keď sú to dvaja legendárni vojvodcovia.
Dodatok Mariána Moravčíka
K tomuto poučeniu by sme našli mnoho príkladov z celkom nedávnej histórie, napríklad prijatie zásady nedeliteľnej veliteľskej právomoci v Červenej armáde bolo jedným z faktorov, ktoré otočili vývoj Veľkej vlasteneckej.
No pozornosť by som chcel upriamiť na to, do akej miery je toto poučenie platné aj na politiku. Napriek mediálnemu očierňovaniu údajných diktátorov na Slovensku niekoľko posledných desaťročí vládne „koalícia“. Stále máme pred očami, že v parlamente je „viac predsedov ako členov“ a každý predseda má zaručený patent na úspech. Sme svedkami aj toho, že kto nie je pri kormidle, považuje za správne a oprávnené, že bude tomu pri kormidle škodiť.
Takto sa to nedá… Aj Florenťan Albizzi, hoci tiež talentovaný a ambiciózny, mal v sebe dosť disciplíny, že sa snažil držať na uzde a čakal na svoju príležitosť. Demokracia, to nie sú len vhodné pravidlá, ale hlavne veľa sebadisciplíny všetkých zúčastnených, aby tieto pravidlá mohli fungovať.
Pridaj komentár