Starostlivosť o starých ľudí na Slovensku ide roky dolu kopcom. Pritom je to oblasť, kde možno ušetriť obrovské sumy. Nie zlým alebo žiadnym poskytovaním starostlivosti, ale rozumným.
To, že tam kdesi vo verejnosti poletuje názor, že starý človek je príťaž, bezodná studňa pre financie bez efektu, následne vedie k zníženej, nedobrej štruktúre zdravotnej pomoci.
Ako mi napísal môj priateľ psychiater:
„Chodím po starých ľuďoch, navštevujem ich doma (ako asi jediný psychiater široko-ďaleko). Vždy je pre mňa fascinujúce ako je systému jedno, čo sa s nimi deje. Roky žiadna preventívna prehliadka, žiaden odber, žiadne prehodnotenie stavu, liečby. To smeruje k tomu, že starý človek nevie zohnať ani termín u odborníka.
Práve včera bola u mňa 78-ročná pani s manželom. Videl som ju v lete v Hlohovci po operácii bedrového kĺbu. Neposlúchala, chodila keď na nohe ešte nič nemala, utekala. Syn ma zavolal. Rozpísal som jej lieky na demenciu. Po 3 mesiacoch prišli s tým, že je doma a v zásade funguje. Nemá poruchy správania. To umožňuje starať sa o pani doma namiesto, aby bola v zariadení. Bez liečby by bola v zariadení, mimo svojho prostredia a náklady na ňu by boli mnohonásobne vyššie aj pre rodinu aj pre štát. Lieky za necelých 20 eur mesačne šetria štátu cca 800 eur a rodine tiež stovky eur. Mesačne! Nehľadiac na milosrdenstvo byť doma. To sú racionálne investované peniaze. Samozrejme ich znáša rodina, lebo ich nepreplatí poisťovňa, keďže som nezmluvný.“
Toľko stanovisko priateľa.
Verím tomu, že takých prípadov, kedy sa starý človek dostane do závažného stavu vyžadujúceho nákladnú nemocničnú liečbu len preto, že sa nekontroluje, je veľa. Samozrejme, že nie je možné nadávať len na systém, aj samotní starí ľudia by si mali vedieť lepšie pomôcť. Nestarajú sa o seba.
Na Slovensku nemajú ľudia žiaden plán čo s nimi v starobe. Ako budú fungovať, kto sa o nich postará. Rodiny sa tvária, že po 80-tke je úlohou štátu sa postarať o ich rodiča a oni prídu len po dôchodok.
Takýto anti – starecký pohľad má jednu veľkú nevýhodu. Vnímajú ho aj mladí ľudia. Aj ľudia v strednom veku. To zvyšuje ich obavy zo staroby, vedie k ešte výraznejšiemu egoizmu. Staroba sa tak stáva čímsi katastrofálnym, strašiakom. Dobou, ktorú je najlepšie nezažiť. Preto si treba „užiť“ kým to ide.
Namiesto láskavosti záhradníka, ktorý po rokoch o paličke prechádza svojou zakvitnutou a rosiacou záhradou a vníma hlboký pocit zmyslu svojej existencie, z ktorej sa vie radovať, je starý človek oštara, opacha bez zmyslu. Zavadzia ako starý stolík, o ktorý sa udierame, má nestabilné nohy, farba dávno popraskala a všetci len čakajú kedy sa nájde konečne niekto, kto tú starú haraburdu hodí do smetí. Vrátane toho stolíka.
Staroba nie je prezentovaná a vnímaná ako prirodzená etapa života ale ako nepriateľ, galiba, ktorá sa pritrafí.
Keďže neexistuje túžba po rodiacej kvitnúcej záhrade, niet motivácie konať celý život pre jej existenciu. To kazí život už dávno pred starobou. Pechoríme sa. Naháňame sa. A za čo? Aby nás hodili do koša. Niet radosti z cesty, niet radosti z cieľa. Niet pokory a skromnosti z vlastného ja. „Memento mori“ je prázdna fráza. Nečakáme hlboké uspokojenie z konania dobra, lebo ho nevieme ani vnímať. Ani pochopiť. Plytké životy bez radosti.
Odopierame si radosť a uspokojenie z odovzdania štafetového kolíka. Radšej uprostred behu kolík zahadzujeme a hodíme sa na dráhu a búchame päsťami po zemi. Nešťastní, nenaplnení, neuspokojení. Stratili sme zmysel a tak sa durdíme, hneváme a žiadame, aby nám niekto zmysel dodal. Ale taký, čo nebude náročný. Lebo zase zmysel, ktorý kazí naše pohodlie a kazí našu sebalásku, taký nechceme. Ale tie nám nedokážu dodať ten hlboký pocit uspokojenia.
Tak sa hneváme na starých. Sú pripomienkou, že život je krátky, ťažký a zdanlivo bez odmeny. Bez nádeje. Nech radšej zomrú. Koľko by sme ušetrili a mohlo by ostať nám…
Myšlienku, čo s nami až tam tiež dobehneme, si ani nepripustíme.
Lenže tie myšlienky máme stále v hlave. Neodídu a prispievajú k frustrácii.
Dušan Piršel
