O tom, že tá istá rodina si dlhý čas zachováva rovnaké mravy a návyky
Zdá sa, že nielen jedno mesto má určité zvyky a inštitúcie odlišné od iného a plodí mužov buď prísnejších, alebo poddajnejších, ale to isté sa deje aj v rámci jedného mesta medzi jednotlivými rodinami. To sa jasne ukázalo v Ríme, kde môžeme pozorovať, že mnohé rody si po dlhý čas zachovávali rovnaké vlastnosti.
Appiovci boli vždy pyšní a krutí, Valeriovci zase ľudoví a mierni a podobne aj ostatné rody mali svoje špecifické črty. Nemôže to prameniť len z krvi (pretože tá sa miešaním sobášov nevyhnutne mení), ale musí to pochádzať z odlišnej výchovy, ktorú každá rodina poskytuje svojim deťom.
Keď totiž dieťa dospieva a začína vnímať svet, odmalička počúva o skutkoch svojich predkov, o tom, ako sa správali a aké uznanie si tým získali. Tieto vzory sa mu vryjú do pamäti tak hlboko, že keď vyrastie, prirodzene inklinuje k rovnakému spôsobu konania. Ak by to tak nebolo, nebolo by možné, aby si Appiovci po tristo rokov udržali rovnakého ducha – ducha, ktorý bol takmer vždy v rozpore s vôľou ľudu.
Vidíme to napríklad na Appiovi Claudiovi, ktorý bol vo svojom rode známy najväčšou krutosťou a spupnosťou. Aby si udržal moc, neváhal porušovať zákony a utláčať rímsky ľud, čím len potvrdil to, čo bolo pre jeho rod príznačné už celé generácie predtým.
Dodatok Mariána Moravčíka
Tento Machiavelliho postreh platí aj v kontexte veľkých sociálnych skupín, až štátov. Podčiarkuje význam kultúry a koordinovanej výchovy. A hlavne zdôrazňuje váhu faktora času.
Pridaj komentár