a o tom, že jeho poverenie zvrchovanou mocou za určitých okolností republike prospieva, avšak svojvoľné uchopenie moci jednotlivcom spravidla vedie k zániku slobody.
Jeden zo starovekých dejepiscov odsúdil Rimanov za zavedenie funkcie diktátora a tvrdil, keby k tomu nebolo došlo, nevznikla by v Ríme tyrania. Podľa jeho mienky bol prvým tyranom práve diktátor a podľa jeho vzoru sa potom Caesar zákonnou cestou stal neobmedzeným vládcom. Tento názor sa z povrchného pohľadu javil ako rozumný, ujal sa a všetci jeho nasledovníci ho bez ďalšieho zdôvodňovania opakovali.
Koniec slobody v Ríme však nespôsobil úrad diktátora a jeho občasné a dočasné fungovanie. Titul sám osebe nikomu moc nedáva. Tá sa získa až vplyvom príliš dlhého obdobia, kedy majú ponechané vrchné velenie armády.
K funkcii diktátora sa nikto nedostával násilím, ale bol do nej menovaný v súlade s ústavou len na určité obdobie. Republiku jednoznačne poškodzujú len tie úrady a hodnosti, ku ktorým sa ľudia dostanú nezákonnými prostriedkami. Ani jeden z diktátorov Rímu nepoškodil. Ale ani jednotlivý občan, ktorý by si bohatstvom získal neprimeraný vplyv a prostredníctvom finančných prostriedkov aj silných a početných stúpencov, nemohol republiku so zdravými základmi ohroziť, pretože zákonnou cestou – teda voľbami – by sa mu nikdy nepodarilo preraziť.
Okrem toho mal úrad diktátora presne určené právomoci, ktoré sa nesmeli prekročiť: nemal právomoc odňať moc senátu ani ľudu a nesmel rušiť staré inštitúcie a zavádzať nové. Krátke trvanie diktatúry tiež neposkytovalo dosť času na to, aby jej vykonávateľ vo svojich rukách sústredil natoľko veľkú moc, aby ju mohol zneužiť. Toto opatrenie, prijaté pre výnimočné situácie, bolo Rímskemu štátu na prospech a naopak, stalo sa základom jeho budúcej veľkosti.
Republiky, ktoré podobnú inštitúciu nemali, ak vôbec prežili kritické situácie ohrozenia, tak len s veľkými obeťami. Ale väčšinou zanikli. Zvyčajne totiž prijímajú rozhodnutia veľmi pomaly, posudzovaním mnohých názorov, príliš pomaly na to, aby odkladom nevznikla nebezpečná časová tieseň. Kritická situácia vyžaduje okamžité a rázne zásahy.
Najlepšia z našich republík – Benátska – mala kvôli naliehavým prípadom podobné ustanovenie: bolo určených niekoľko málo občanov, ktorí za mimoriadneho stavu mali právo rozhodovať sami.
Tam, kde podobné zákonné ustanovenie neexistuje, sa republika buď rozpadne, alebo sa zákon musí na poslednú chvíľu zmeniť, a to je vždy nebezpečný precedens. Každé náhle, a teda nezákonné porušenie ústavy, akokoľvek by sa momentálne zdalo prospešné, ohrozuje stabilitu republiky a podomieľa jej ústavné základy, pretože rôznym spoločenským skupinám otvára cestu k ďalšiemu porušovaniu zákonov s menej ušľachtilými, ba aj zločinnými zámermi.
Na samotnej procedúre určovania osoby diktátora bola pozoruhodná aj jej forma. Rimania predpokladali, že aj len dočasné pôsobenie diktátora sa stretne s nevôľou občanov a konzulov, preto záležalo na vôli senátu, aby rozhodol, kedy nastal okamih na jeho dosadenie. Až potom ho určili senátori spomedzi seba. Rimania totiž dobre vedeli, že bolesť podstúpená dobrovoľne bolí menej. Neskôr obrad menovania zjednodušili natoľko, že úrad diktátora udelili jedinou vetou: „Caveant consules, ne quid detrimenti res publica capiat.“ (Nech konzuli dozrú, aby republika neutrpela.)
Ale vráťme sa záverom k našej téme. Keď neskôr susedné národy dospeli k rozhodnutiu rozbiť rímsku ríšu, už im neostávalo iné, ako prijať také opatrenia, ktoré im umožnia najskôr sa vyzbrojiť a potom veľkou silou na Rím udrieť.
Dodatok Mariána Moravčíka
Myslím, že nie je potrebné zvlášť upozorňovať, aká aktuálna je táto kapitolka práve pre súčasné dianie na Slovensku, aj v medzinárodnom kontexte.
Upozorním však na odstavce o zhubnosti ad-hoc úprav ústavy a zákonov kvôli momentálnym krátkodobým politickým riešeniam. Naplno je to viditeľné na Ukrajine, ktorá do 21. storočia vstupovala ako jedna z najväčších európskych krajín, vari aj s najväčším rozvojovým potenciálom…
