Obrázok od svalentini z Pixabay
V dejinách Ríma ľud vďaka nepokojom dosiahol veľký stupeň slobody a zastúpenie v tribúnoch ľudu, ale bratia Gracchovci sa ako tribúni stali hrobármi slobody. Zamýšľam sa preto nad tým, či bolo možné dať Rímu takú ústavu, ktorá by ho pred deštruktívnymi nepokojmi ochránila. Na to potrebujeme rímsku ústavu porovnať s ústavami iných republík, ktoré dlhú dobu zostávali slobodné, a pritom sa dokázali zaobísť bez nepokojov a masových sporov.
Sparta odovzdala vládu do rúk kráľa a nie početného senátu. Benátčania ju zas zverili do rúk „ctihodných“, ako nazývali všetkých, ktorí sa priamo podieľali na správe mesta. Tento zbor vznikol zakrátko potom, ako sa obyvateľstvo uchýlilo na ostrovčeky a kôpky kamenia na mieste dnešných Benátok. Počet obyvateľov sa zvyšoval tak rýchlo, že veľmi skoro bolo nutné regulovať spoločenský život zákonmi. Spočiatku sa schádzali všetci a radili sa o všetkom, čo sa týkalo spoločných záujmov. Neskôr, keď ich už bol veľký počet na organizované spoločenstvo, vybrali spomedzi seba tých najváženejších a správu vecí verejných zverili do ich rúk.
Tí, ktorí sa na vláde priamo nepodieľali, sa nazývali „obecný ľud“. Toto zriadenie sa udržalo dlho a bez nepokojov hlavne vďaka tomu, že pri jeho zrode bol každý z obyvateľov Benátok, a teda nebol dôvod k nespokojnosti a vzburám. Tí, ktorí sa prisťahovali neskôr, už našli pevný a dobre fungujúci útvar, takže ani medzi nimi nebol dôvod k nespokojnosti. Nikto tu nezískal majetok na úkor druhého, mestská správa bola na spoluobčanov prísna a nežiadala ich, aby vykonávali niečo, čím by mohli získať mimoriadne zásluhy. Okrem toho, aj imigrácia bola pomerne nízka a prisťahovalci nemohli významne ovplyvniť zabehaný stav vecí. Počet ctihodných a obecného ľudu bol v podstate v rovnováhe. Len vďaka týmto priaznivým podmienkam mohla vzniknúť benátska ústava, ako ju poznáme, a republika žiť dlho v svornosti.
Sparta sa za vlády kráľa a neveľkého senátu mohla udržať tak dlho len preto, že zotrvávala na malom počte obyvateľov (neprijímala cudzincov) a k Lykurgovmu zákonníku sa chovala s najväčšou úctou. Samotné zákony nedávali príčinu na vznik nepokojov a vytvárali ovzdušie svornosti. Lykurgos na jednej strane zaviedol majetkovú rovnosť, ale zároveň na druhej strane hierarchiu v hodnostiach. Vďaka naučenej všeobecnej skromnosti nebol spartský ľud ctižiadostivý a hodnostári v ňom dobrým zaobchádzaním nevzbudzovali túžbu po vzostupe a výmene rolí. Za toto Sparta môže ďakovať svojim kráľom, ktorí ľud chránili pred príkoriami zo strany šľachty, takže bolo málo príčin na vznik nenávisti medzi týmito vrstvami. Sparta preto nepoznala vzbury.
Ak chcel Rím ostať podobne pokojným štátnym útvarom, mal sa pridržiavať jedného z vyššie uvedených vzorov a buď nepripustiť imigráciu cudzincov, alebo sa vyhýbať vojnám, v ktorých občania získavali zásluhy o štát. Rimania však dopustili oboje, a preto ich sužovali nekončiace nepokoje. Akonáhle sa však rímskemu štátu podarilo dosiahnuť štádium spoločenského mieru a pokoja, sám sa oslabil natoľko, že sa zbavil zdrojov svojho rozvoja a rastu. Rím spolu s nepokojmi vykorenil aj hnací princíp svojho vývoja.
A rovnako je to skoro v každom ľudskom konaní: nikdy sa nedarí odstrániť jedno zlo tak, aby sa nesplodilo iné. Preto ak chce mať vládca silný, početný a ozbrojený národ, aby s ním mohol založiť mocnú ríšu, musí počítať s tým, že ho nemôže viesť len podľa svojej vôle. Ak ho udržuje málo početný a teda bezbranný, podľahne časom prvému útočníkovi. Preto je potrebné vždy zvažovať okolnosti a hľadať menšie z oboch ziel, pretože všetko na svete má svoje záporné stránky.
Rím mohol do svojho čela postaviť doživotne voleného kráľa a neveľký senát, ale nemohol obmedzovať počet svojich občanov, lebo túžil vytvoriť veľkú ríšu. Lenže vo veľkej ríši by doživotný kráľ a malý zbor senátorov pramálo prispieval k verejnému pokoju a svornosti.
Budovať ríšu znamená rozširovať silou svoj územný priestor a na to je potrebný veľký počet vojakov – na útok aj na obranu. Naopak, pre malé štátne útvary, akými boli Benátky a Sparta, bolo rozširovanie územia nebezpečné a správne orgány mali všetkými prostriedkami zabrániť expanzii. Nerešpektovanie tejto zásady sa obom vypomstilo. Keď si Sparta podrobila Grécko, ukázali sa slabé stránky jej ríše už pri udalosti malého dosahu. Pod vedením Pelopida vypukla vzbura v Thébach a veľmi rýchlo sa rozšírila na všetky podmanené územia Sparty. Ríša sa rozpadla. Podobne aj Benátky v jedinej bitke prišli o všetko, o väčšiu časť Talianska, ktorú predtým získali takmer bez zbraní, len pomocou peňazí a štátnickej múdrosti. Zrazu bolo všetko stratené.
Ak chce niekto založiť republiku, ktorá má pretrvať dlho, nech jej dá ústavu, akú mala Sparta, a zvolí pre ňu polohu, akú mali Benátky. Potom nikomu ani nenapadne ju napadnúť, zvlášť vtedy, keď kvôli malému počtu obyvateľov z nej susedia nebudú mať žiadne obavy. Štátny celok je bezpečný vtedy, keď má dobrú obranu a drží sa prísne v medziach svojich hraníc.
Podľa môjho presvedčenia by jedinou zárukou pokoja a harmonického politického života mohla byť len rovnováha síl. Život na zemi je však v ustavičnom pohybe, ktorý sa nikdy nezastaví. Raz klesáme, inokedy stúpame, štvaní z jednej situácie do druhej, núdza nás často poháňa k akciám, od ktorých rozum odrádza. Ak má štát všetky predpoklady na úspešnú mierovú existenciu – ústavu zamedzujúcu výbojom a výhodnú polohu – ako domček z karát sa zrúti, ak sa raz rozhodne svoje hranice prekročiť, lebo tým podrazí svoje nosné piliere. Ak však k nemu bude osud milosrdný a dopraje mu dlhé obdobie bez vojen, môže mu dlhý mier priniesť ochablosť alebo vnútorné rozpory a rozbroje. Aj toto môže štátu spôsobiť skazu.
Teda nie je možné zachovať rovnováhu, ani neustále ísť strednou cestou, preto je nutné pri zakladaní štátu myslieť na všetko: vytvoriť také podmienky, aby štát mohol vyraziť do útoku, ak ho k tomu donúti nevyhnutnosť, aj úspešne obhájiť, čo dosiahol. Ak sa teda mám vrátiť na začiatok svojich úvah, dal by som prednosť rímskej koncepcii pred ostatnými príkladmi, pretože neverím, že sa dá udržať stredná cesta a spory medzi senátom a ľudom treba chápať ako nevyhnutný sprievodný jav na ceste k veľkosti Ríma.
Pozrite aj:
https://www.belobog.sk/machiavelli-kto-v-state-najcastejsie-sposobuje-nepokoje/
Dodatok Mariána Moravčíka
Najnovšia ústava Slovenskej republiky (ak neberieme do úvahy jej drobné novelizácie) vznikla pred 30 rokmi. Väčšina z nás si na to pamätá, ALE – neboli sme „pri tom“!
V zmysle úvah Machiavelliho naši „otcovia zakladatelia“ nevyužili príležitosť zapojiť nás všetkých do tvorby ústavy, fakticky politického zriadenia v našej republike, a tým nevyužili príležitosť založiť republiku na základoch trvalého spoločenského zmieru. Ale naše krátke dejiny nám ukázali, že o to im nikdy nešlo, ich priority boli celkom iné, dnes už vieme, že nie nezištné.
Je iróniou dejín, že oproti prvotným očakávaniam – dlhému obdobiu európskej stability po páde železnej opony, sme sa dočkali oveľa výbušnejšieho a neistejšieho obdobia. Je iróniou, že nové vládnuce elity v našej republike už stihli do základov rozvrátiť takmer všetko, na čom stála a že sa dnes ozývajú (nie ojedinelé) hlasy, že našu republiku treba od základu založiť znova. Ak k tomu dôjde, myslime na toto dnešné poučenie od Machiavelliho a zapojme všetkých do formulovania zásad politického zriadenia a do tvorby ústavy. V záujme spoločenského mieru a dlhodobej svornosti v našej malej vlasti.
