Ilustračný obrázok: flickr
Tribúni vari nemohli dostať významnejšiu a potrebnejšiu právomoc, než je spoluúčasť na upevňovaní zákonnosti v štáte. Boli oprávnení povolať pred súd, pred senát alebo pred zhromaždenie ľudu tých občanov, ktorí sa nejako previnili proti platným predpisom a zákonom. Toto ustanovenie bolo niekoľkonásobne prospešné pre štát. Jednak mali občania kvôli nemu strach dopúšťať sa nezákonného počínania. A jednak sa tým otvoril priestor, aby občania svoje spory prejednávali verejne. Tam, kde takýto ventil neexistuje, uchyľujú sa občania obvykle k iným, postranným a pre štát veľmi nebezpečným prostriedkom. Nič tak štát neupevní vnútorne aj navonok, ako taká zákonná inštitúcia, v rámci ktorej sa nezhody môžu eliminovať.
Jeden poučný príklad nachádzame u Tita Livia. Rímska šľachta zazlievala ľudu, že údajne zavedením tribúnov dosiahol príliš veľa moci. Keď v krajine vypukol hlad a senát rozhodol, aby sa obilie doviezlo zo Sicílie, navrhol mocný a úhlavný odporca ľudu – Coriolanus – aby šľachta využila situáciu a hladom znova prinútila ľud k poslušnosti. Akonáhle sa ľud dozvedel o Coriolanových úkladoch, nechýbalo veľa a priamo na ulici pred senátom by ho utĺkol. Vtedy však rázne zasiahli tribúni, utíšili ľud a vyzvali Coriolana, aby sa dostavil pred súd a zodpovedal sa zo svojich úkladov.
Zákon, ktorý umožňuje verejne prejednávať spory a nezhody medzi jednotlivcami a spoločenskými vrstvami krotí živelné prejavy pobúrenia a jeho ničivé výbuchy. Následky živelnosti sú vždy horšie a pre štát majú ďlekosiahlejšie dôsledky, než prípadný nie celkom spravodlivý rozsudok. Za rozsudkom totiž nestojí rozhodnutie jednotlivca, ale autorita inštitúcie. Nebezpečné je, ak je rozsudok vynútení za pomoci cudzej, štát ohrozujúcej moci. Tlak vlastnej verejnosti môže pôsobiť len v rámci určených zákonov a nikdy preto nemôže štátu prerásť cez hlavu.
Uvediem ešte jeden príklad. V Clusiu, vtedajšom hlavnom meste Toskánska, istý Lukumo znásilnil sestru nejakého Aruna. Lukumo bol nesmierne vplyvný muž a tak Arunovi neostávalo nič iné, než sa dovolávať pomoci od Galov, ktorí vtedy boli usadení v Lombardii. V túžbe po pomste ich nahovoril, aby prišli s vojskom ku Clusiu a pomstili jeho potupu. Tí mu radi vyhoveli, lebo mali z tejto výpravy osoh. Keby mal Arun možnosť dovolať sa práva zákonnými prostriedkami, nikdy by nehľadal pomoc u barbarov.
Z toho vyplýva záver, že ak časť občanov povolá do vlastnej krajiny cudziu mocnosť, nesie na tom vinu len jej nedokonalá ústava. Zrejme v nej chýba inštitúcia, ktorá by občanom dovoľovala riešiť vzájomné spory verejne, bez ujmy na záujmoch štátu, a zabránila by postranným piklom a nečistým intrigám. Takou inštitúciou je početný a zákonný zbor sudcov, ktorí sa tešia všeobecnej vážnosti a rešpektu. V Ríme ho mali, a preto sa nikdy nestalo, aby si tam senát, ľud alebo jednotlivec volal na pomoc proti vlastnej zemi cudzie vojská. Na riešenie sporu bolo k dispozícii dosť vlastných ustanovení a nebolo treba poškuľovať za hranice.
Dodatok Mariána Moravčíka
Pripomeniem toľko, že Machiavelli pojednáva o suverénnych krajinách. Ak má štát len „obmedzenú suverenitu“, tak cudziu moc tam netreba pozývať, už je tam.
Pozoruhodné je aj to, ako sa Machiavelliho príklad o znásilnení Arunovej sestry v Clusiu nápadne podobá na úvodné kapitoly Krstného otca. Tam rolu Galov prevzala mafia a Mario Puzzo týmto príbehom predstavoval jej fungovanie. Celkom tu sedí aj Machiavelliho poučenie – ak občan nemá možnosť vynútiť si spravodlivosť cez inštitúcie štátu, tak hrozí, že sa obráti na mafiu, a na štát to má zhubné dôsledky.