Ilustračný obrázok: Pixabay
Korjacky folklór (Kamčatka) s naratívom boja potomstva Stvoriteľa proti zlým duchom – kanibalom, zapísaný v roku 1901 ruským antropológom V. I. Jocheľsonom, preložený z anglického originálu The Dogs of Creator, pre slovenské publikum prvýkrát.
Bolo to v čase, keď žil Veľký Havran. Najstarší syn Veľkého Havrana Ememkut sa so svojim ľudom zúčastnil jeleních pretekov. Doma zostali len psy. Po odchode svojich pánov psy usporiadali bohatú hostinu. Do domu priniesli koženú tašku naplnenú tulením tukom, obliekli si kožuchy, v ktorých sa spaľujú mŕtvi ľudia a začali byť na bubon. Do tulenieho oleja namočili palicu a olejom pokvapkali všetky kožuchy. Uvarili mäso z tuleňa a položili na drevený tanier. Psy si medzi sebou povedali: ,,Nech niekto rozdelí mäso rovnakým dielom“, ale malé šteniatko zaprotestovalo: ,,Nech si každý naberie, koľko môže.“ Psy tak urobili a vrhli sa na tanier. Najväčším sa ušlo najviac a tým menším menej. Malé šteniatko nemalo takmer nič a tak vyšlo ukrivdene pred dom, kým v dome stále bili na bubon. Pozerá do diaľky a vidí, že pán domu sa vracia. Začalo zavýjať, aby varovalo svojich druhov, ale tí mu neverili a za zvuku bubnov sa ďalej hostili. Takto ich našiel pán a nahnevane vyhodil z domu. Psy sa rozpŕchli do divočiny.
Stvoriteľ vraví Ememkutovi: ,,Choďte sa pozrieť so ženou na psov.“ Odišli na saniach v jeleňom záprahu cez prudkú víchricu a naviaty sneh. Vo fujavici zablúdili, až prišli k podzemnému domu. Ememkutova žena vraví: ,,Pôjdem pozrieť dnu, kto tu býva.“ Vyliezla na podzemný dom, pozrela sa do otvoru a uvidela starca, ktorý mal na temene hlavy dve jazerá, v ktorých plávali kačky. Zišla dolu a povedala mužovi, že prišli k príbytku Kaleho. Zrazu začal pri dome štekať obrovský pes. Synovia Kaleho vyšli von, a keď uvideli Ememkuta a jeho ženu, povedali: ,,Jedlo k nám prišlo z vlastnej vôle.“
,,Aké jedlo?“, vraví žena, ,,som vaša sestra a prišla som vás pozrieť.“
Mladí muži utekali dnu a vravia otcovi o sestre. Kala neveriacky krúti hlavou a vraví: ,,Choďte von a opýtajte sa, kto je jej otec.“ Vyšli von, opýtali sa a ona odpovedá: ,,Môj otec má na hlave dve jazerá v ktorom plávajú kačky.“
Keď to povedali otcovi, starec premýšľa a nakoniec zvolá: ,,Ach, už si spomínam. Raz som jedol svoju dreň, potom som ju na chvíľu odložil a keď som si ju chcel vziať, bola preč. Tá dreň sa musela stať mojou dcérou. Choďte von a pozvite ich dnu.“
Ememktut s manželkou vošli dnu a Kala ich pohostil ľudským mäsom. Žena vraví: ,,Môj muž neje ľudské mäso, dajte mu trocha z jeleňa.“ Uvarili mu mäso a žena sa tvárila, že je ľudské, ktoré si však nedávala do úst, ale do rukáva. Takto zostali v ich dome dva dni, potom búrka prestala a vrátili sa bezpečne domov. To je všetko.[1]
[1] JOCHELSON, W. 1905. The Koryak. Religion and Myths. № 74. New York: Leiden, s. 127 – 128.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
