Ilustračný obrázok: Wikipedia
Nadežda Davydovna Voľpin, manželka Sergeja Jesenina.
Narodila sa 6. februára 1900 v Mogiľove, zomrela 9. septembra 1998 v Moskve.
Ruská poetka – imaginistka, prekladateľka, memoaristka. Dcéra prekladateľa a právnika Davyda Samuiloviča Voľpina a učiteľky hudby Anny Borisovny Voľpin, rodenej Žislin (absolventka varšavského konzervatória). Bratom Nadeždy bol dramaturg Michail Davydovič Voľpin.
Nadežda v roku 1917 skončila gymnázium a dala sa na štúdium prírodných vied. Zapísala sa na fyzikálno – matematickú fakultu moskovskej univerzity. Po roku však štúdium zanechala.
Ešte na gymnáziu začala písať verše. Primkla k skupine básnikov – imaginistov. Roku 1919 bola prijatá za členku Zväzu básnikov. Stávalo sa, že recitovala na tých istých večierkoch ako Sergej Jesenin. Tak sa aj spriatelili. Keď sa zoznámili, manželstvo Jesenina a Zinaidy Rajch bolo už v rozklade. Priateľstvo s Nadeždou prerástlo do nového manželstva. (U žiadneho životopisca som neobjavil dátum a dokonca ani rok ich sobáša.) Manželstvo, ako aj všetky ostatné Jeseninove manželstvá, nemalo dlhé trvanie.
Roku 1924 teda už po rozchode so Sergejom Jeseninom, odchádza Nadežda do Leningradu, kde sa im 15. mája narodil syn Alexander Sergejevič Jesenin – Voľpin. (V živote podľa okolnosti používal jedno alebo druhé priezvisko)
Alexander Jesenin – Voľpin bol teda podľa niektorých životopiscov nemanželským synom bývalých manželov…
Práve Voľpinovci prichýlili Jeseninovu sestru Jekaterinu s deťmi, keď boli perzekuovaní, a keď to odmietla urobiť vlastná sestra Šura.
Neskôr sa Nadežda vydáva za vedca Michaila Voľkenštejna (fyzikochemik a biofyzik, 1912 – 1992)
Prekladala z francúzštiny, angličtiny, nemčiny, latinčiny, čiastočne aj z gréčtiny (Goethe, Ovidius, W. Scott, C. Doyle, Merimé, Hugo, F. Cooper, Golthworthy,…). Cez vojnu sa v Ašchabade naučila po turkménsky a prekladala turkménsku poéziu.
Roku 1980 vydáva memoáre Stretnutie s priateľom, venované hlavne Sergejovi Jeseninovi. Zachovali sa aj archívne materiály o ďalších priateľoch – básnikoch: Majakovskom, Pasternakovi, Mendeľštamovi,… Zomrela, keď jej do stovky chýbali dva roky.
Alexander Sergejevič Jesenin – Voľpin (Alik, Alek). Narodený 12. mája 1924 v Leningrade. Jediný ešte žijúci syn Sergeja Jesenina a Nadeždy Voľpin. (Do svojho odchodu zo ZSSR používal iba priezvisko po matke – Voľpin)
Matematik, logik, filozof, básnik, právnik, ochranca ľudských práv, disident,… Od roku 1972 žije v Bostone, USA. V sovietskych vyhnanstvách, väzeniach a psychiatrických liečebňach strávil 14 rokov.
Svojho otca, Sergeja Jesenina, chlapec nepoznal. Ako spomína jeho matka Nadežda, Sergej ani nechcel, aby sa mu narodil ďalší, v poradí štvrtý potomok. Nahováral ju na umelé prerušenie tehotenstva. Aby ju neovplyvňoval, odišla do Leningradu, aby tam mohla porodiť.
Roku 1933 sa s matkou sťahujú z Leningradu do Moskvy. Roku 1946 sa stáva absolventom mechanicko – matematickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity. Do armády ho nepovolali pre politickú nespoľahlivosť a radšej mu „naordinovali“ schizofréniu. Roku 1949 zakončil ašpirantúru vo vedecko-výskumnom ústave pri Moskovskej štátnej univerzite. Obhájil vedeckú dizertáciu z matematickej logiky.
Potom odchádza pracovať do mesta Černovcy (Na Ukrajine blízko hraníc s Rumunskom), kde pôsobí na tamojšej univerzite. Prednáša, píše básne… Za „antisovietsku“ poéziu bol prenasledovaný, práve v Černovcoch bol prvýkrát zatknutý a nasledovne umiestnený na psychiatrii. Krátko na to, v septembri 1950, ho ako „nebezpečný element“ posielajú na 5 rokov do vyhnanstva do Karagandskej oblasti v Kazachstane. Amnestovaný bol roku 1953, po smrti J.V.Stalina. Opäť pracuje v oblasti matematiky (intuicionizmus). Od roku 1959 ho zase čakajú dva roky na psychiatrii. Jeho básne sa prepisujú a vydávajú v samizdatoch. Na Západe ich vydáva pod menom Voľpin. Roku 1961 mu v New Yorku vychádza kniha Vesennij listok (Jarný lístok), do ktorej okrem básní umiestnil aj voľný filozofický traktát. Vo filozofii a matematike zastáva pozíciu krajného skepticizmu“ odmieta všetko abstraktné vo viere Boha, nekonečno,… Začiatkom 60. rokov tento princíp prenáša do práva. Ešte v 50. rokoch dosiahol posmrtnú rehabilitáciu svojho nevlastného brata Jurija Sergejeviča Izrjadnova (zastrelený), z manželstva Sergeja Jesenina s Annou Izrjadnovou.
5. decembra 1965 zorganizoval v Moskve na Puškinovom námestí verejnú manifestáciu (prvú od skončenia 2. svetovej vojny v ZSSR), na ktorej požadoval „glasnosť“ , teda aby „strana a vláda“ pred národom nič neutajovali. Týkalo sa to najmä politických rozhodnutí. Okrem iného požadovali verejnosť procesu s nedávno zatknutými disidentmi Andrejom Siňavským a Juliom Danielom, ako aj dodržiavanie sovietskej Ústavy. Manifestácie sa zúčastnilo asi 200 ľudí, vrátane agentov KGB. Voľpina odviezli na výsluch priamo z mítingu. Obdobie rokov 1968 – 1970 strávil väčšinou na psychiatrii.
V rokoch 1970 – 1972 pôsobil ako expert Výboru práv človeka v ZSSR. Spolupracuje s podobne zmýšľajúcimi disidentmi Jurijom Orlovom a Andrejom Sacharovom. V 1972. roku spolu s ďalšími členmi Výboru na ochranu práv človeka vyzvali Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR, aby boli vrátené práva násilne presídleným národnostiam a etnickým skupinám.
Je autorom celého radu prác z matematickej logiky, právnických diel o právach človeka v ZSSR, ako jeden z prvých začal požadovať právny prístup vo vzťahoch medzi štátom a občanom. Tvrdí, že sovietske zákony nie sú zlé… Ibaže štát ich nedodržiava.
Roku 1972 dostal od sovietskych orgánov súhlas na emigráciu do USA. Prednášal na vysokej škole v meste Buffalo a na univerzite v Bostone.
Pravdepodobne ešte žije a naďalej sa venuje vede aj poézii.
Pozn.: Imaginizmus: alebo aj imažinizmus – literárny smer z prelomu 19 – 20 st., hlavnou myšlienkou je, že cieľom tvorby je vytvoriť umelecký obraz, metaforu, prípadne celý rad metafór. (Je im blízka teória anarchie – teda „žiadnej vlády“.)
D r a g o XI/2011
