Ilustračný obrázok: Erika Pixabay
Hovorí sa, že pud sebazáchovy patrí spolu s rozmnožovacím, alebo sexuálnym pudom medzi najsilnejšie inštinkty, vďaka ktorým dokážeme prežiť.
Absurdné udalosti posledných dní a týždňov, ktoré sa dejú na Slovensku ukazujú, že Slováci ho po masívnej mediálnej kampani začínajú úplne strácať.
Politici aj médiá nás stále presviedčajú o tom, aké je úžasné byť nevoľníkom vo vlastnej krajine, že zdieranie človeka človekom a dlhové otroctvo je sloboda, totalita je demokracia.
Každý normálny človek, ale aj živý tvor, sa snaží prežiť a ak mu hrozí nebezpečenstvo, ktoré ho ohrozuje, začne sa brániť a urobí všetko pre to, aby sa zachránil.
Čo robíme my?
Mnohí sa len ticho prizerajú na skazu národa, krajiny, štátu, ktorá sa deje už pomaly tridsať rokov. Niektorí len frfľú a vedú silácke krčmové reči, ale keď sa treba postaviť tým, ktorí tento štát ničia, čušia ako vši pod chrastou. Iní len vzdychajú – čo zmôžeme proti pánom.
Ale zabúdajú, že aj oni dali tým „pánom“ moc do rúk.
A tak je úplne normálne, že v našej krajine bol prezidentom človek, ktorý sa chválil tým, že prezidentuje „mafiánskemu štátu“. Nuž, ani sa nečudujem, určite veľmi dobre vedel o čom hovoril. Teraz máme prezidentku, ktorá síce kedysi tvrdila, že bude prezidentkou všetkých občanov, ale asi iba v krajine, v ktorej by sa ľudia nebáli zomierať. Preto teraz už iba bezočivo háji záujmy iných, len nie občanov nášho štátu.
Naši vládni aj opoziční politici, celebritky, ktoré v živote nepohli prstom a samozvaná intelektuálna elita, ktorí celé roky tancujú na hrobe dvoch zavraždených mladých ľudí, neustále hľadajú vinníkov a zneužívajú ich smrť vždy, keď sa im to hodí. Rozvrátili štát a majú plné ústa slušnosti, slobody a demokracie.
Ale akej?
Každý, kto sa ozve proti ich praktikám a manierom je konšpirátor a extrémista, ktorý si zaslúži byť prenasledovaný, lynčovaný a vylúčený zo spoločnosti.
Zašlo to dokonca až tak ďaleko že je stále snaha zakázať starodávne staroslovanské symboly, ktoré sa doteraz používajú v ľudovej tvorbe a prežili celé stáročia v architektúre, alebo v odievaní, vo výšivkách.
Ak úplne stratíme pud sebazáchovy, tak sa len budeme prizerať ako sa búrajú napríklad krásne chalúpky v Čičmanoch, ktoré sú plné takých „extrémistických“ symbolov, či dokonca na súdom nariadenú vraždu starobylého dubu v Dubinnom, ktorý sa tento rok znova zazelenal.
Majú Slováci ešte vôbec záujem na tom, aby prežil ich národ, štát, starodávne tradície a kultúra?
Majú Slováci ešte pud sebazáchovy, alebo im je milšie žiť v totalite mamonu, vykorisťovania a duchovnej biedy?
Chcú byť Slováci národom, alebo len anonymnými Európanmi, bez koreňov a minulosti?
V minulosti sa často stávalo, že malé národy, ktoré boli podrobené vtedajšími mocnými sveta, zanikali a stávali sa otrokmi v ich ríšach.
Kedysi sa to dialo násilne a vojnami, teraz sa do otrockého jarma tlačíme sami a dobrovoľne.
Asi nám skutočne chýba pud sebazáchovy.
Devana
Pozn. Upravený a aktualizovaný článok z 23. mája 2018
