Je ťažké prijať nevyhnutnosť konca

Čítal som, že naša populárna Herečka Zdena Studenková v máji oslávila krásnych 70 rokov. Keďže sa o seba príkladne stará, takýto vek by jej asi málokto tipoval. Umelkyňa však tvrdí, že má zo staroby čoraz väčší strach a fanúšikov vydesila slovami o smrti.

Ako človeka, ktorý sa na začiatku profesijnej role v Ústave tuberkulózy a respiračných chorôb venoval zomieraniu a tiež sociálnej gerontológie, ma strach zo smrti u populárnej herečky nenechal ľahostajným. Myslím si, že má absolútnu pravdu. Asi nikto z nás sa nechce dožiť toho, aby bol na obtiaž niekomu inému.
Je to niečo hrozné.

Jeden len živorí a druhý musí obetovať svoj vlastný život tomu, o ktorého sa stará. Tým pádom vlastne živoria dvaja. Bohužiaľ nenavyberáme si a nejde to tak jednoducho v živote, ako by sme si my, ľudia priali.

Kto tvrdí, že je so smrťou zmierený, ak nie je nevyliečiteľne chorý a v obrovských bolestiach, tak tomu neverím, že to myslí úprimne, so všetkou vážnosťou a uvedomením si všetkých súvislostí. Neverím, že normálny človek sa len tak zmieri so smrťou. Osobne to vnímam tak, že každý človek nosí v sebe semeno večnosti a preto je úplne normálne a prirodzené, že sa v ňom vzpiera obava zo zániku.

Podľa môjho priateľa psychiatra má otázka smrti má dve zložky. Samotný zánik existencie a umieranie, respektíve proces umierania. Smrti sa bojíme pre oba dôvody. Jednak je nám evolučne daná silná túžba žiť (je to nakoniec charakteristika všetkého živého) a tým, že si uvedomujeme sami seba sa nás náš zánik dotýka veľmi zraňujúco.

Čoho sa ale bojíme viac, je utrpenie spojené s umieraním. Preto ľudia často prežijú aj obdobie, keď túžia zomrieť. Boja sa utrpenia natoľko, že ten strach prekoná aj očakávanú úľavu zo smrti. Preto sme aj takí spokojní keď nám povedia, že náš príbuzný zomrel v tichosti, pokoji a bez bolesti. 

Podľa názoru psychiatra, strach z toho, že budem pre niekoho príťažou je skôr eufemistickým zakrytím vlastného strachu z bezmocnosti z utrpenia.
Iste je starostlivosť o chorých, nevládnych, neschopných náročná. A iste by bolo pre všetky strany lepšie, tak prvoplánovito, ich nahádzať do komôrky a“zbaviť ich (a seba) utrpeni“. Lenže – nie je práve pomoc, podpora, schopnosť milovať svojho blížneho aj v jeho najtemnejšej chvíli, to čo nás definuje ako ľudí?

Na základe mojich empirických skúseností viem, že existujú stavy, kedy je lepšie byť mŕtvy ako živý, ALE – tendencia podľahnúť narcizmu, vyhnúť sa starosti, bolesti, nemusieť pomôcť skôr či neskôr nadobudne bludné rozmery. Byť niekomu príťažou? Odprevadiť rodiča, utierať, umývať, kŕmiť. Áno je to ťažké, ale je to odplata😉 za to, že ma vychoval, miloval a je to príklad pre moje deti, že keď budem na oštaru, tak ma nehodia do smetí. Ak sa chceme vyhnúť utrpeniu, bolesti, starobe a známkam zlyhávania bývalej krásy a sily, tak je dobré si to hodiť hneď.

Len či sa človek neoberie o niečo, čo je drahšie a podstatnejšie, než to pred čím utečie. To je otázka a každý na ňu musí nájsť odpoveď. Skôr či neskôr.
A určite sa dá zomrieť pokojne a vyrovnane. Je to stav mysle nie tela.

Dušan Piršel

Človek nevyhnutnosť smrti rozumom pochopí. Všetko na svete zaniká, nič netrvá večne. Na odľahčenie témy napíšem, že tragické je práve to, keď sa dospelý človek chová tak (ľahkomyseľne), ako keby mal žiť večne.
No emocionálne je ťažké vyrovnať sa so smrťou blízkych. Práve preto, že smrťou nekončí všetko, nezaniká vzťah a často ostane veľa nedopovedaného, nedokončeného…