V ostatnom čase sa v médiách stretávam s komentármi, ktoré znevažujú celý jeden odbor medicíny – geriatriu. Chápem to ako súčasť širšieho mediálneho ťaženia proti starým ľuďom, ktorých určité politické sily čoraz častejšie vykresľujú ako príťaž spoločnosti.
Staroba sa čoraz častejšie neprávom stáva podceňovaným a marginalizovaným životným obdobím a spája sa s ňou celý rad predsudkov a stereotypných očakávaní. Starším ľuďom sa často prisudzuje status menejcenných, neschopných, chorých a pre spoločnosť nezaujímavých objektov. Spoločnosť vníma seniorov často ako príťaž, degraduje ich dôstojnosť, čo vedie k strate sebaúcty ako aj úcty k životu vôbec. Pripúšťam, že dôstojnosť v starobe je, vzhľadom na objektívny stav človeka, pomerne jednoduché pošliapať a znevážiť, ale nie je možné starobu vymazať, nerešpektovať, ignorovať.
Dôstojnosť človeka vnímam ako psychologickú ochranu. Ako niečo, čo spôsobuje, že život človeka je posvätný, vzácny, jedinečný a neopakovateľný.
Keď urobím ponor do sociálnej reality tak nikde v minulosti nenachádzam spoločnosť alebo kultúru, ktorá by bola taká individualistická ako naša. Vždy bol človek členom rodiny, klanu, kmeňa, stavu, až potom bol jedincom s individuálnymi potrebami. To sa týkalo aj privilegovaných vrstiev (šľachty) a ich vari ešte viac. Vo väčšine kultúr existovala silná väzba na predkov a úcta k nim. My to síce vnímame ako úctu k zosnulým predkom, ale presne na toto smerujem svoju dnešnú otázku:
Patrí človeku úcta až po smrti?
V minulosti nebolo neobvyklé, že ľudia posudzovali svoje činy virtuálnou perspektívou svojich predkov. Nuž, podľa teistických svetonázorov sa spravidla verilo, že po smrti sa ľudia zase zídu s predkami a budú možno musieť niečo nepríjemného vysvetľovať, keby nedbali na poslednú vôľu svojich blízkych. Mám dojem, že na dnešnú dobu by bolo priliehavé úslovie „zíde z očí, zíde z mysle“.
Myslím, že láska je tá kvalita, ktorá vytvára vzťah a spojenie, ktoré nie je závislé od priestoru a času, pretrváva. Aj keď je človek ateista, ale má svojich rodičov úprimne rád, svojou úctou a plnením ich „posledných“ prianí vyjadruje túžbu, aby naďalej boli prítomní. Respektíve si tak psychologicky udržuje virtuálnu ilúziu ich prítomnosti.
Súčasná individualistická doba znevážila a roztrhala tieto väzby. Ekonomický imperatív zisku sa spolu s Richardom Müllerom vyškiera, že láska k rodičom je síce krásna a prepychová vec, ale prachy si za to nikto nekúpi.
Kde hľadať riešenie?
Potrebujeme si uvedomiť, že prehnaný individualizmus je porucha osobnosti a že individualistovi sústavne niečo chýba. Potrebujeme sa naučiť vnímať, že sme súčasťou mnohých živých systémov a dobrým začiatkom by bolo to, aby sme začali vnímať, že sme pokračovaním svojich rodičov.
Život je často krásny a plodný, ale smrti sa človek aj tak nevyhne. Nemôžeme ju premôcť, podplatiť ani prehovoriť. No víťazstvo je aj to, keď sa ňou nedáme zaskočiť, šokovať, a keď sa jej pozrieme do očí dôstojne.
K starobe neoddeliteľne patrí aj zomieranie. Je to iný pohľad na túto otázku, z inej perspektívy, keď už človek vie, že „dni má spočítané“. Tejto téme budem venovať samostatný komentár…
Aké posolstvo teda napísať o dôstojnosti k starobe?
Náš vzťah k tejto otázke je zrkadlom „zmyslu života“, zmyslu existencie celej spoločnosti. Smrť a staroba ako keby nepatrili do reality a kontextu celého politicko-ekonomického systému. V jeho rámci preto táto otázka nie je riešiteľná.
Dušan Piršel
