V akom zmysle je problémom „starnutie obyvateľstva“?

Žijeme v dobe, ktorá je preplnená informáciami, reklamami a zábavou. Každý kúsok z tej mozaiky sa snaží upútať našu pozornosť a preto svoj obsah podfarbuje naliehavosťou. Je čoraz náročnejšie sa v tom orientovať…

V ostatnom čase čítam, že Slovensko patrí medzi rýchlo starnúce krajiny Európskej únie a progresívny nárast rôznych typov demencií predstavuje nielen vážnu medicínsku, ale aj spoločenskú hrozbu. 

Demencia je pritom iba jedným z prejavov – s vyšším vekom rastie aj výskyt onkologických, kardiovaskulárnych, neurologických a ďalších chronických ochorení.

Svoju profesijnú rolu som začal v oblasti sociálnej gerontológie, tak ma tieto informácie zaujali a motivovali ma zamyslieť sa. 

Vnímam to tak, že samotné predlžovanie života je, samozrejme, pozitívnym výsledkom medicíny a životnej úrovne. Máme sa oproti 1989 roku lepšie. Problém Slovenska však spočíva v tom, že sa súčasne stretli tri nepriaznivé procesy – dlhodobo nízka pôrodnosť, dlhodobý odchod veľkej časti mladých a vzdelaných ľudí do zahraničia a nedostatočný prílev novej pracovnej sily.

Výsledkom nie je iba zvyšovanie priemerného veku obyvateľstva, ale najmä zmena pomeru medzi ekonomicky aktívnou populáciou a ľuďmi vo vyššom veku. A práve toto bude čoraz väčšou výzvou pre zdravotníctvo, sociálnu starostlivosť aj dôchodkový systém.

Slovensko má navyše nevýhodu v tom, že tento demografický náraz prichádza pomerne rýchlo, pričom zdravotníctvo už dnes zápasí s nedostatkom lekárov, sestier a ďalších zdravotníckych pracovníkov. Preto mám obavy, či systém tento vývoj zvládne a nepovažujem to za negativizmus, ale za úplne legitímnu otázku. A som presvedčený, že nezvládne. Odchod kvalifikovaných lekárov a sestier sa nezastaví. 

Úplne zabrániť starnutiu populácie samozrejme nemožno. Dá sa však výrazne zmierniť jeho dopad. Potrebovali by sme dlhodobú rodinnú a bytovú politiku podporujúcu mladé rodiny, vytvárať podmienky, aby mladí a kvalifikovaní ľudia mali dôvod na Slovensku zostať alebo sa vrátiť, rozumne nastaviť pracovnú migráciu a súčasne pripraviť zdravotníctvo a sociálny systém na podstatne väčší počet seniorov.

Za mimoriadne dôležité považujem posunúť pozornosť od samotného „predlžovania života“ k predlžovaniu života v zdraví a sebestačnosti. Prevencia, včasná diagnostika, geriatria, neurologická a psychiatrická starostlivosť, rehabilitácia, domáca a komunitná starostlivosť budú mať čoraz väčší význam. Nemôžeme očakávať, že všetky dôsledky starnutia populácie vyriešia nemocnice. To znamená spoluúčasť a prevencia.

V žiadnom prípade nechcem manifestovať katastrofický scenár, ale je žiadúce kvalifikovane predvídať demografický vývoj. Z môjho pohľadu je potrebné počítať aj „s krachom“. Pretože to nezmení 4-ročné vládnutie reformnej vlády, na to je potrebný 20-ročný smer a súvislá práca. A môže sa to všetko zrútiť aj kvôli spoločenskej prázdnote a mase nevzdelaných ľudí. Mnohí nikdy nepochopia podstatu svojho omylu a smerovania. 

A práve preto je potrebné o tomto hovoriť dnes, keď ešte máme priestor pripraviť sa najhorší scenár a zmierniť ho a nie až vtedy, keď sa jeho dôsledky naplno prejavia.

A najmä – hovoríme o procesoch, ktoré sú veľmi dlhodobé a viacnásobne presahujú bežné „volebné obdobie“. Riešenie problémov, ktoré som tu načrtol, sa zriedka odzrkadlia vo volebných programoch strán, lebo máloktorá strana má dlhodobejšie politické plány než len po najbližšie voľby. Ešte menej strán, ak vôbec nejaká, si uvedomuje, že tieto problémy sú príliš veľké sústo na „koaličnú“ stranu a že si ich riešenie vyžaduje dlhodobú celospoločenskú dohodu celého politického spektra.
Ak nám na riešení takýchto veľmi dlhodobých problémov skutočne záleží, mali by sme sa orientovať na politické strany, ktoré takýto široký konsenzuálny prístup apriorne neodmietajú. Naopak, mali by sme odmietnuť politikov, ktorých hlavnou agendou je negácia a konfrontácia.

Dušan Piršel

Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Dodatok Mariána Moravčíka

Je veľmi dobré otvárať takéto komplexné témy. Nedajú sa totiž riešiť tak, ako je to v dnešnej dobe veľmi obľúbené, rýchlymi a jednoduchými riešeniami. Presne s takými prichádzajú politickí šarlatáni a mediálni manipulátori. Tých spravidla poznáme podľa mentorsky moralistického tónu a najmä toho, že ich apely sú nekonzistentné s realitou alebo so samými sebou v priebehu času.

Príklad: Pamätám si apely ekológov spred niekoľkých desaťročí, že svet, a v tom aj Európa, je preľudnený a že rôzne emisie odpadov a skleníkových plynov sú v priamej úmere s počtom obyvateľov. Dnes alarmisti bijú na poplach, že v Európe „starneme a vymierame“. Ale toto nie je konzistentné so snahou o zníženie emisií a znečisťovania. Práve naopak, starnutie populácie, v tom zmysle, že sa obracia pyramída vekovej štruktúry, by bola dobrým znamením. Značí to, že početnosť populácie klesá prirodzeným spôsobom a že v princípe sme ako ľudstvo schopní regulovať svoj rast tak, aby sme Zem nevyjedli skôr, ako sa ona dokáže regenerovať.

Práve z týchto dôvodov som zajedno so záverečným odstavcom Dušana Piršela. Lebo istý pokrok v určitej dlhodobej politike celkom prirodzene pre niektorých účastníkov „ekonomickej súťaže“ predstavuje nepohodlie alebo ohrozenie, a títo potom aktivizujú svoje politické a mediálne páky na zvrátenie pre nich nevhodného smeru. Robia to aj tak, že namiesto skutočného problému ukazujú inam.

Napríklad sa v ekonomických médiách často píše o populačne silných ročníkoch, ktoré teraz odchádzajú do dôchodku a sú záťažou pre sociálnu poisťovňu. Lenže toto je len čiastočný pohľad na vec. Tieto populačne silné ročníky boli pred 60 rokmi deťmi, a tak ako dnes, aj vtedy boli ekonomicky neaktívni.

Ekonomickí komentátori upozorňujú len na pravú stranu grafu, že dnes na jedného seniora nad 65 rokov pripadá dnes len 1/3 toho počtu ekonomicky aktívnych obyvateľov, ako pred 60 rokmi. Lenže ekonomicky aktívni obyvatelia neživia len seniorov, ale aj deti. Všimnime si, že v roku 1965 bolo ekonomicky neaktívneho obyvateľstva 36,1 % (27,9 + 8,2), v roku 2025 to bolo 36,3 % (15,6 + 20,7).
Zároveň si uvedomme, aké sú finančné nároky na život jedného seniora a aké na výchovu jedného dieťaťa – ktoré sú väčšie?

Uvedomme si, že počas socializmu 36 % ekonomicky neaktívneho obyvateľstva nebol problémom. Dnes ten istý podiel problémom je. Bolo by vhodné opýtať sa prečo…

Skrátim to. Dnešná „vyspelá“ kapitalistická spoločnosť je založená na individualizme s veľkou averziou ku všetkému spoločnému. A čoraz viac si navykáme nehasiť, čo nás priamo nepáli. Naopak, za šikovného sa považuje ten, kto do spoločného, alebo niekomu druhému, prihodí niečo zo svojho životného nákladu.
Som presvedčený, že v medziach tohto systému sú apely málo a nie sú schopné dosiahnuť celkové zlepšenie, riešenie už vôbec.