
Rozprávku o vajíčku, ktoré šlo na vandrovku, pozná vari každé dieťa. Bola vari prvá, ktorú som vedel porozprávať, keď som ešte polovicu hlások ani nevedel vysloviť. Počúvali ju aj všetky moje vnúčatá, ešte v jasliach.
Oproti dnešným moderným verziám však celkom inak vysvetľovala motiváciu vajíčka zoskočiť z police a vydať sa do sveta. Dnes sa hovorí, že to vajíčko urobilo z nudy. No z bezpečia domova sa nikdy neodchádzalo do neznámeho a nebezpečného sveta len tak z nudy. Ja ako dieťa som hovoril, že vajíčko šlo do sveta hľadať šťastie – s touto motiváciou chodili do sveta ešte naši starí rodičia – za prácou. Ale to je „ekonomická migrácia.“
O motivácii však hovorí už samotné slovo „vandrovka“, ktoré sa dnes bežne nepoužíva a kedysi malo konkrétny presný význam. Na vandrovku spravidla odchádzali tovariši, ktorí sa pri majstrovi vyučili nejakému remeslu, a ktorí si sami chceli osvojiť majstrovstvo. Vandrovka, to nebolo jednoduché cestovanie a spoznávanie sveta. Trvala niekoľko rokov a tovariš si v cudzích krajoch musel nájsť prácu vo svojom remesle a jednak sa osvedčiť, jednak nazbierať nové skúsenosti. Na potvrdenie svojej praxe nosil cechom vydané dokumenty, kde mu cudzí majstri urobili zápisy. Proste, domáci remeselný cech neuznal za majstra mladíka, ktorý nemal za sebou úspešnú vandrovku. A na vandrovku sa vybral aj budúci cár Peter Veľký, aby sa naučil stavať také lode, ako stavajú veľkí moreplavci.
Rozprávka o vandrovke teda bola už prípravou malých majstrov na budúcu profesionálnu dráhu, aby ju považovali za normálnu súčasť života a nedesili sa jej. Zručný tovariš sa nemusel báť odbornej remeselnej práce v cudzine, ale nebezpečné mohli byť nástrahy cestovania, neznáme zvyky a cudzie reči, s ktorými sa vandrovník môže stretnúť.
A o tom práve hovorí rozprávka. Vajíčko si cestou nachádza kamarátov a vandrujú spolu. To, že každý z vandrovníkov má iný výzor a svojskú povahu, je príprava na stretnutia s „čudnými“ ľuďmi s úplne inými zvykmi. Ale ak sa vedia spolu dohodnúť, ak im je spolu veselo a spoločne zvládajú nástrahy vandrovky, je všetko v poriadku, tak to má byť. Tak kedysi vyzeral „multikulturalizmus“, keď sa ľudia vzájomne tolerovali, hľadali spoločnú reč, spoločne pracovali a nenútili sa navzájom, aby kráčali rovnako, všetko robili rovnako a rozprávali rovnako.
Mimochodom, v tomto zmysle boli naši predkovia multikultúrni odjakživa. Ľahko sa učili cudzie reči a boli tolerantní, veď sa len pozrime, koľko máme na Slovensku obcí, ktoré založili prisťahovalci. Ich nárečia sú dnes ozdobou slovenčiny a nesnažíme sa ich eliminovať. To naopak, je prístupom šľachty – vyžadovať určité presné oslovovanie a akceptovať, že šaty (alebo stuha na klope, či profile) robia človeka.
V najrozšírenejšej verzii vajíčka na vandrovke si priatelia spoločnými silami poradia so zbojníkmi. Každý z vandrovníkov uplatní svoju prirodzenú prednosť a prispeje k úspechu skupiny. Pozitívny odkaz tohto poučenia je zrejmý aj tým deťom v škôlke. V mojej detskej verzii sa príbeh skončil nehodou, keď museli vandrovníci prekonať vodnú prekážku a jeden z vandrovníkov – žeravý uhlík – prepálil slamku, ktorá sa ponúkla, že všetkých cez vodu preplaví. Táto verzia dáva to isté poučenie, ale z negatívnej strany. Daj si, budúci tovariš, pozor na kamarátov. Nechoď do partie len preto, aby bolo veselšie, lebo zlé vlastnosti kamarátov ti môžu celú vandrovku zmariť.
Pozrite aj:
https://www.belobog.sk/mudrost-skryta-v-starych-ludovych-rozpravkach/