Čukotský folklór, zápis v roku 1895
Bolo to v dobách, keď zem ešte nepoznala ľudí. A zostúpili na zem dvaja: Starec-Tvorca s bielou bradou a Havran, mladý muž plný síl. Začali spolu bojovať, bojujú, bojujú, až do samej únavy. Oddýchli si, vstali, prešli kus zeme.
Havran hovorí: ,,Stvorme človeka!“, na čo starec odpovedá: ,,Stvorme!“
Vzali za hrsť zeme, vdýchli do nej život a stvorili veľa ľudí nahých.
Havran hovorí: ,,Biedni sú naši ľudia, bez srsti!“, Tvorca na to: ,,Urobím im srsť!“
Zobral trávu a utkal šaty. Aj Havran sa rozhodol urobiť to isté, zobral lístie a hlinu, premiesil ju v rukách, oblepil ich blatom. Tvorca sa smeje.
Havran hovorí: ,,Prečo sú naši ľudia nemí? Naučím ich hovoriť.“
Zobral papier a písal celý rok. Na druhý rok im dal jazyk: prečítali, začali rozprávať.
A Tvorca sa opäť smeje.
Havran hovorí: ,,Naučím ich aj tvoju reč!“ Tvorca mlčí a Havran píše. Písal rok, písal dva a na tretí rok im dal reč. Ľudia pozreli, odvrátili sa, nechcú hovoriť, mlčia.
,,Och, biednych si ľudí stvoril!“
,,Nie, dobrých!“
Znova napísal a podal papier ľuďom, nechcú sa pozrieť, mlčia.
,,Och, biednych si ľudí stvoril!“
,,Nie, dobrých!“
Odvrátil sa starec od Havrana, priletel medzi ľudí, stal si do stredu a zakrákal: ,,Kraa-kraa!“
Všetci ľudia na to: ,,Kraa-kraa!“ Tvorca im hovorí: ,,Prečítajte ten list!“ A prečítali to, čo
bolo napísané, aby mohli navždy zostať s jeleňmi.
Preklad: Soňa Valovičová
БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском
округе. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 169 – 170. Preklad: autorka
