Ilustračný obrázok: Pixabay
Severoamerický folklór kmeňa Cimšjanov (Aljaška, Kanada, rieky Nass a Skeena) s naratívom genézy Havrana a samom začiatku jeho pozemskej púte v obraze kultúrneho hrdinu, zapísaný v roku 1902, preložený z ruského originálu История o Вороне, pre slovenské publikum prvýkrát.
V jednej dedine žil Nebeský vládca so ženou. Žena mala milenca, ale jej muž o tom nevedel. Tento človek veľmi miloval ženu Nebeského vládcu. Často prichádzal tam, kde žili.
Raz žena Nebeského vládcu vymyslela takýto plán: ,,Budem predstierať, že som mŕtva.“ Začala sa pretvarovať, že je veľmi chorá. Všetko vymyslela iba preto, aby sa mohla vydať za muža-človeka. Čoskoro zomrela. Pred smrťou povedala: ,,Urobte veľkú truhlicu a položte ma do nej.“
Keď zomrela, ľudia urobili truhlicu, do ktorej ju položili. Truhlicu zaniesli do lesa za dedinou, medzi konáre stromu. V rukách ženy bola lyžica a nôž na rozrezanie lososa. V skutočnosti nebola mŕtva: iba sa pretvarovala, že zomrela. Dve noci za sebou k nej prišiel Nebeský vládca, posadil sa na zem pod strom, kde ležala truhlica, a plakal. Vtom zbadal, že z truhlice vyliezajú larvy. Pomyslel si: ,,Zdá sa, že je plná červov!“ A to jeho žena iba zoškriabala nožom hobliny, ktoré vypadali ako červy.
Znova nastúpil večer. Teraz do lesa za dedinou prišiel jej milenec. Vyliezol na strom a zaklopal na truhlicu: ,,Duch, pusti ma dnu! Duch, pusti ma dnu!“
Tieto slová zopakoval dvakrát, a žena mu odpovedá: ,,Cha-cha-cha! Kvôli tebe som predstierala, že sa zo mňa valia červy!“ Otvorila mu truhlicu a on si k nej ľahol. Takto prichádzal každú noc. A tak otehotnela a muž ju stále navštevoval.
Nebeský vládca o tom nevedel. Dozvedel sa to však jeden človek a prišiel mu to povedať. Synovci Nebeského vládcu napadli človeka a zabili ho. Rovnako zabili aj nevernú ženu. Tentokrát už zomrela naozaj, a čoskoro sa jej telo začalo rozkladať. Ale jej dieťa sa narodilo živé. Toto dieťa zostalo v truhlici v tele matky, a preto ho začali neskôr nazývať Anmagom-Khat – Cicajúci vnútornosti. Dieťa rástlo v truhlici až do mládenectva.
Jedného dňa sa v lese za dedinou hrali deti. Zobrali si so sebou luky a šípy, aby strieľali cieľ. Strieľali si z luku neďaleko stromu. Uvidel ich Anmagom-Khat, zišiel zo stromu a zobral im všetky vystrelené šípy. Deťom zostali iba luky. Ale všimli si, že mladík, ktorý zobral ich šípy, vyšiel z truhlice, a povedali všetko Nebeskému vládcovi. Ten povedal synovcom: ,,Sledujte ho a snažte sa ho chytiť.“
Synovci Nebeského vládcu opäť odišli do lesa a čakali, kedy sa mládenec spustí zo stromu. Keď sa tak stalo, chytili ho a odviedli do dediny, priamo do domu Nebeského vládcu. Čoskoro vyrástol.
Jedného dňa mládenec náhodnou začul, že u Nebeského vládcu je dcéra, ktorá žije na tej dtrane otvoru, kde sa nebo dotýka zeme. Chytil maličkého vtáčika, ktorý si spieval: ,,Git-git-git-ginsa-a-a!“ Stiahol z neho kožu, natiahol ju na seba a poletel. Anmagom-Khat poletel a zakričal: ,,Git-git-git-ginsa-a-a!“
Čoskoro priletel do dediny, kde stretol človeka. Zastrelil ďatla, stiahol z neho kožu a dal ju človeku. Ďalej už leteli spolu. Vták kričal: ,,Git-git-git-ginsa-a-a!“
A ďateľ s ním: ,,Ha-ha!
Leteli spolu ďalej a ďalej, no nech prileteli do akejkoľvek dediny, všade im hovorili: ,,Musíš letieť ešte ďalej, syn ducha, ak chceš nájsť miesto, kde sa nebo dotýka zeme.“ Leteli dlho, až nakoniec našli otvor do neba.
V týchto dávnych časoch bolo neustále temno. Denné svetlo ešte neexistovalo. A tu, nájduc otvor, obaja vleteli dnu a ocitli sa na vnútornej strane neba. Tu si mládenec vyzliekol vtáčiu kožu, rovnako tak urobil človek. Anmagom-Khat sa vybral ďalej, jeho spoločník si sadol k otvoru a zostal čakať.
Pred domom Nebeského vládcu bola studnička s pramenistou vodou. Čakal, kým vyjde z domu dievčina. Čoskoro vyšla, v rukách držala prútené vedro na vodu. Zamierila k studni. Tu mládenec zobral cédrové ihličie, natiahol na seba, premenil sa na ihličie, skočil do studne a zostal plávať na hladine vody. Vládcova dcéra spustila vedro do studne a nabrala vody práve tam, kde plávalo ihličie. Potom sa vrátila domov.
O nejaký čas otehotnela a porodila chlapca. Veľký vládca a jeho žena boli šťastnými. Často si vnuka kúpali, chlapec rýchlo rástol. Onedlho začal liezť štvornožky, a Vládca vyčistil a vyrovnal v dome podlahu. Malinký chlapček sa stával veľmi rýchlo silným. Jedného dňa začal plakať a kričať. Nikto mu nerozumel. Vládca zavolal všetkých ľudí, no nikto nevedel, prečo tak plače, prečo tak kričí. Chlapec plakal preto, lebo chcel miešok, visiaci na stene domu, až jeden človek pochopil: ,,Ach, Vládca! Veď on plače preto, lebo chce ten miešok! Slnečný miešok!“
Nebeský vládca prikázal zvesiť miešok zo steny. Jeden človek ho preto zvesil a položil na podlahu. Chlapček si sadol rovno k nemu, zrazu prestal plakať a veľmi sa tešil. Začal sa hrať s mieškom v tvare gule, kotúľal ho po podlahe sem a tam, hral s as ním celé štyri dni. Niekedy sa priblížil k dverám, no rýchlo dieťa vrátili nazad. Unavený starý otec čoskoro prestal byť ostražitý a nedal na vnuka pozor, na slnečný miešok zabudol úplne.
Vtedy chlapec vzal miešok, prehodil ho cez plece a utiekol preč. Pribehol k otvoru v nebi, kde ho čakal spoločník, obaja si obliekli vtáčie šaty a odleteli. Keďže v tomto čase na celom svete bola ešte tma, stratil svojho ľudského spoločníka, tak sa spustil k ústiu rieky Lesemc (Nass), slnečný miešok niesol so sebou. Zrazu za ním začali svišťať duchovia. Zľakol sa a otočil sa späť, a letel v temnote nahor po rieke. Tu sa ozval veľký hluk: pred ním ľudia na kanoe chytali do sietí lístie. Nahlas kričali, boli zaneprázdnení svojou prácou. Chlapec si sadol na breh a vykríkol: ,,Hej, hoďte mi sem jedno z toho, čo lovíte!“
Z rieky sa ozvalo: ,,A ty si sa tu kde nabral?“
Ľudia vedeli, kto to je a robili si z neho posmešky. Znova vykríkol: ,,Hej, hoďte mi sem jedno z toho, čo lovíte!“
Ľudia mu začali nadávať, a vredy zakričal: ,,Pozrite, ja rozbijem slnečný miešok!“
Jeden z lovcov naňho zakričal: ,,A ty si sa tu kde zobral? Odkiaľ by si vzal to, o čom tu hovoríš?“
Štyrikrát chlapec zopakoval svoje slová, štyrikrát ho odmietli. Vtedy chytil slnečný miešok, a rozlomil ho. Okamžite zostalo svetlo a tma sa viac nevrátila.[1]
[1] ВАХТИНА, Н. Б; РОМАНОВОЙ, О. И. 1997. Мифы, сказки и легенды индейцев: Северо-западное побережье Северной Америки. Москва: Издательская фирма «Восточная литература» РАН, c. 112 – 114.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
